Príbehy a život

„U frajera.“ Odpovedala mu vážne.

„Prosím?“ spýtal sa Tomáš.

„Robím si srandu. Bola som na oslave u kamarátky. Mala 25.“

„A prečo si mi o tom nepovedala?“  narážal Tomáš.

„A prečo by som ti o tom hovorila? Veď nie som tvoj pes, no nie?“ povedala a sadla si mu na kolená a objala ho.

Poobede šla Petra do mexickej reštaurácie k Orefovi. Dvere do reštaurácie jej otvorila hosteska s umelými fúzami a na hlave mala sombrero.

„Ty sa nezdravíš, suka?“ spýtala sa jej Petra ešte skôr, ako by sa jej hosteska aj stihla pozdraviť.

„Veď som sa chcela pozdraviť, ale nedali ste mi príležitosť.“ Hovorí s rešpektom.

„Takéto kravy sem nepatria.“ Povedala jej Petra.

„Kto ste vy, že ma tu urážate? Nemáte na to žiadne právo.“

„Moja zlatá, chceš vedieť, kto som? Tak dobre, tak nech si do piatich minút u šéfa, dobre. Radím ti prísť, ak nechceš okrem padáka aj aby ti na tej tvojej gebuli skončilo aj nejaké jedlo. O chvíľu tam buď napochodovaná?“ povedala jej, mrkla na ňu okom a zamierila si to do Orefovej kancelárie.

„Dobrú chuť.“ Povedala cestou jednej rodinke, ktoré práve jedla pri stole. Oref sedel v kancelárii a na počítači robil nejaké faktúry. Pootvorili sa dvere a spoza nich Petra prestrčila nohu s lodičkou na vysokom podpätku.

„Koho to tu máme? Dolly? Jelly? Už si nepamätám tie mená v katalógu.“ Hádal, koho noha to môže byť.

„No dovoľ.“ Chladne povedala Petra, keď vošla do jeho kancelárie. Oref sa usmial.

„To mi chceš povedať, že mám tak škaredé nohy ako tie šte*ky?“ Doberala si ho.

„Nooo, pravdupovediac...“ začal Oref. Petra nadvihla obočie a čakala, čo povie.

„Počúvam.“ Hovorila, keď kráčala k Orefovi.

„Nie.“ Vtipne dokončil to, čo začal.

„Máš šťastie, máš šťastie.“ Povedala. Nevedela, čo by vymyslela a tak sa postavila na mäkké kreslo, ktoré bolo pred Orefovým stolom. Keď sa postavila, začala sa otáčať a vrtieť zadkom. Podpätkom sa však nechtiac preborila do kreslovej výplne a podlomilo sa jej koleno. Oref sa rýchlo postavil aby ju zachytil. Petra zanadávala a zasmiala sa. Potom z kresla vystúpila na stôl a predvádzala to isté. V tom otvorila dvere hosteska a keď zbadala Petru na stole a Orefov nadržaný výraz, zostala v šoku.

„Nevieš klopať?“ spýtal sa Oref.

„Ja, len...“ hovorila bojazlivo.

„Čo, len. Vypadni. Nemáš náhodou vítať hostí? Padaj tam, nevidíš, že tu riešim pracovné veci?“ kričal na ňu.

„Počkaj, počkaj.“ Zastavila ju Petra. Vyzula sa a zoskočila zo stola.

„Ty ju necháš, aby nám prekazila takúto úžasnú chvíľku?“ pýtal sa jej Oref.

„Keď zistíš, o čo ide, bude ešte úžasnejšia.“

 Júlia v parku venčila psa a rozmýšľala nad svojou sestrou a jej násilníckym priateľom. O tom, aká je bezmocná a mrzelo ju, že jej vlastná sestra neverí. Psa mala uviazaného na vôdzke. Pozerala sa do zeme, na chodník. Akoby tušila, že ju niekto zozadu sleduje. Pozrela sa dozadu a videla, ako k nej rýchlym krokom kráča Tomáš.