Príbehy a život

„No sláva, Erika. Už som si myslela, že ani neprídeš.“ Pozdravila Eriku jej kamarátka Soňa.

„Prídem, prídem, len meškal autobus, v meste sú kolóny.“ Odpovedala jej Erika.

„No dobre, tak poď.“ Pozvala ju dovnútra a zatvorila za ňou dvere.

„Babku máš kde?“ spýtala sa Soni.

„Spí. Konečne, doteraz mi tu pílila uši s tým, že sa neučím, tak som sa len pozerala do tej knihy a rozmýšľala som úplne nad niečím iným. Respektíve nad niekým.“ Odpovedala jej Soňa.

„No len by som sa radšej mala ísť pozrieť, či naozaj spí, lebo ona by bola schopná sa nasúkať do tej vázy a načúvať.“

„To hej, miestami si hovorím, že by ju už konečne mohlo vystreliť.“ Povedala Soňa a Erika vybuchla smiechom.

„To bolo už trochu kruté.“

„Ale nie, tak mám ju rada svojim spôsobom, ale už mi vadí ako sa mi mieša do života stále. Ako keby to nebol môj problém, či sa učím alebo nie.“

„Je to stará rakva, ber to tak.“ Snažila sa ju utešiť Erika.

„Ona si tam fučí a my sa za tieto reči budeme smažiť v pekle.“ Odpovedala Soňa a obidve sa zasmiali, Soňa šla do kuchyne uvariť čaj, lebo vonku je pochmúrne a chladné počasie. Erika si zatiaľ šla sadnúť do obývačky na kožený gauč.

„Takže geografiu sa učíš.“ Vykríkla Erika, aby ju počula Soňa.

„Učím ako učím, neviem ani zaťať.“ Odpovedala jej, no nemohla veľmi kričať, lebo sa bála, že zobudí svoju babku. Tá však lomí ako drevo. Keď uvarila čaj, prišla za Erikou, ktorá si listovala učebnicu geografie.

„Dnes ale nemám na teba veľa času, Erika. Dnes idem von s Braňom.“

„To vážne ideš s ním von?“ potešila sa Erika, lebo vedela, že s ním Soňa už dlho chcela ísť von.

„Vážne, len sa bojím, aby som niečo nespackala. Už sa rok trápim s tým, že som do neho zaľúbená a dnes som si konečne povedala, že to musím doraziť a zbalím ho.“

„No tak to ti držím palce. Nech už sa konečne usmeje na teba šťastie, zaslúžiš si to. A ako to chceš urobiť.“ Spýtala sa zvedavo Erika.

„Dám mu na oči šatku a zavediem ho na jedno miesto. A potom prevezmem iniciatívu.“ Smelo jej odpovedala Soňa.

„Nech ti to vyjde!“ popriala jej úprimne šťastie.

Soňa sa ani nenazdala a už bol podvečer, čas chystať sa. Dala si mimoriadne záležať, chystala sa takmer dve hodiny a nezabudla na nič, ako sa pripraviť na rande, na jej prvé rande. Keď bola vychystaná, zobrala kľúče od auta a obula sa.

„A kamže to ideš, Sonička?“ Spýtala sa jej babka. Soňa sa strhla, trochu ju myklo.

„Ty už si hore? S kamarátkou von.“

„Kamarátkou? Braňo je kamarátka?“ spýtala sa jej Babka, lebo to v sebe neudržala.
„Ty si počúvala za dverami?“ spýtala sa jej hneď Soňa a hodila na ňu pohľad. Jej babka sa len kyslo zatvárila a nahnevaná Soňa buchla dverami.

Braňo ju už čakal pred jeho bytom, Soňa mala ešte len mesiac šoferák  a tak šla radšej po meste pomalšie.

„Prepáč, že meškám.“ Ospravedlňovala sa a snažila sa na neho hodiť romantický pohľad.

„To je v pohode, chápem baby a ich chystačky.“ Odpovedal jej, usmial sa a popritom zatváral dvere.

„Si zmenila účes?“ spýtal sa jej Braňo.

„Trošku. Pekný?“ začala mu dávať takéto otázky.

„Jasné, pri tebe sa nedá nič pokaziť.“ Odpovedal jej a Soňa si pomyslela, že má v duchu vyhraté. Za mestom zastavila.

„Zavri oči.“ Povedala mu.

„Prosím?“ zasmial sa a nechápal.

„Zavri oči.“ Zopakovala mu to.

„Tak dobre teda.“ Dopovedal a zavrel oči. Soňa natiahla ruku na zadné sedadlo, kde mala pripravenú šatku. Jemne mu ju priložila na oči, obmotala a zaviazala.

„To čo je?“ spýtal sa jej.

„Uvidíš, poviem ti to na mieste.“ Odpovedala mu a srdce jej bilo o dušu.

Keď dorazili na miesto, povedala mu, nech vystúpi z auta. Obidvaja vystúpili z auta a boli pri rieke, kde bola machom obrastená lavička a nad ňou lampa, ktorá už roky nesvieti. Kedysi tu bol kemping, dnes už ostala po ňom len táto jedna lavička pri jazere.

„Si pripravený?“ spýtala sa ho. Prikývol. Pomaly mu rozviazala šatku a čakala, čo bude ďalej.

„Kde sme to?“ pýtal sa a usmieval sa.

„Hovorí sa, že toto miesto prináša šťastie.“ Odpovedala mu Soňa.

„Vážne? No to ja ho mám dosť v poslednej dobe. Stačí mi to, čo mám, nechcem byť chamtivý.

„Zatvor oči.“ Povedala mu opäť teraz na tomto mieste.

„To je nejaký vtip?“ smial sa.

„Nie.“ Potichu mu povedala. Zavrel oči a Soňa mu opäť obviazala okolo hlavy šatku. Chvíľu naberala odvahu a potom to konečne zo seba dostala.

„Otvor ústa.“ Povedala mu.

„Čo ma chceš otráviť?“ spýtal sa jej, obidvaja sa zasmiali.

„Nie.“ Povedala mu a on ich otvoril. Priblížila sa k nemu a pobozkala ho. On sa odtiahol, dal si dole šatku a povedal:

„Prepáč, ja už som zadaný.“

Ďalšia kapitola by tu mala pribudnúť 16.12.2013 (v pondelok).

Ak ste si túto kapitolu prečítali, vyjadrite sa! Poteší ma komentár. :)