Príbehy a život

„Tak už len ostáva povedať našim rodičom, že spolu chodíme.“ Povedal Števo.

„Blázniš? Moji by mi tú radosť hneď pokazili. Nič sa nedozvedia.“ Odpovedala a obidvaja sa na seba tak usmievali a mali pocit, akoby sa sto rokov nevideli.

„To je tak krásne.“ rozplývala sa Lenka.

„To je, konečne si môžem povedať šťastný nový rok.“ Povedal Lenke.

„A dúfam, že bude platiť aj príslovie: Ako na nový rok, tak po celý rok... A dúfam, že už aj po celý život.“ Doplnila. Nakoniec sa prechádzali až do rána po meste, padali na nich snehové vločky, veľké chumáče snehu a dopĺňalo to romantiku.

Keď sa ráno Števo vracal z celonočnej prechádzky, poriadne ho boleli nohy. Ale stálo to za to, povedal si. Bolo niečo málo po siedmej a v dedine hral klasicky rozhlas.

„Dobré novoročné ráno všetkým obyvateľom obce Bukovo, radi by sme vám popriali šťastný nový rok. Dovoľte nám oznámiť vám pár noviniek a plánov obce na tento rok. Avšak ešte pred tým si vás dovoľujeme upozorniť, že od dnes už nemáte možnosť navštíviť Krčmu u Igora, ktorá je od dnešného dňa zatvorená. Ďalej obec kúpila...“

Keď to Števo počul, najradšej by od radosti vyskočil na Mesiac a potom ešte ďalej, ak by to bolo možné. Rýchlo pridal do kroku a mieril ku nim domov. Otvoril dvere, ako odrhnutý z reťaze.

„Dobré ránko. Šťastný nový rok, mami. Musím ti rýchlo niečo oznámiť...“ Hovoril hŕ bŕ, no potom ho Marta prerušila.

„Že sem príde upratovacia čata a uprace tento bordel? Tak taký oznam beriem.“ Povedala mu.

„Nie, niečo lepšie...“ začal, no opäť ho Marta prerušila.

„A mrzí ma, že som ťa tu nenašla. Niekde si zmizol. Dobre to začalo tento rok.“ Smutne konštatovalo.

„Bol som s Lenkou vonku. Aaa..“ chcel povedať, len sa od radosti nevedel vykoktať.

„A?“ spýtala sa Marta a začala sa usmievať.

„A chodíme spolu!“ Povedal jej. Marta zo začiatku neverila vlastným ušiam.

„To vážne?“ spýtala sa. Keď sa uistila, že to je pravda, úprimne sa potešila a od radosti vyskočila. Rýchlo utekala do skladu otvoriť fľašu.

„A mám ešte jednu novinku, mami.“ Začal.

„Dúfam, že nie je tehotná...“ odpovedala na to Marta.

„Ale no. Teraz keď som šiel domov, tak som počul v rozhlase, že druhá krčma je zatvorená.“ Povedal.

„Akože Igorova?“ spýtala sa Marta neveriacky.

„Akože Igorova.“ Odpovedal jej. Marta sa od radosti rozplakala. Otvorila šampanské, štupeľ vyletel na strop a naliala až tak, že pena pretiekla von. Obidvaja si symbolicky pripili.

„A to je už akože možné, že je zavretá? Pochybujem, že by ju len tak Igor zatvoril.“ Pýtala sa Marta, no len tak sama pre seba a nečakala od Števa odpoveď.

„Ja neviem.“ Odpovedal jej.

„Počkaj, ja už asi viem. Cucu mi niečo hovorila, že plánuje s tou krčmou niečo.“ Zamýšľala sa Marta.

„Cucu?“ spýtal sa nechápavo Števo, „veď tá sa o jeho krčmu ani nezaujíma. Prečo by to robila?“ pýtal sa.

„Hovorila mi, že mi chce pomôcť. Každopádne neviem. Ale spomínala nejakú akciu a že sa uvidíme až po nej. Neviem.“

Cucu stojí práve v kuchyni a na pulte píše list pre Martu. Okná už všetky pozatvárala, kufre sú pripravené pri dverách . Odchádza. Ďaleko. Keď dopíše list, dá ho do obálky, napíše naň Martine meno. Druhá obálka, ktorá je tučnejšia, je už pripravená. Zoberie obidve obálky a dá si ich do kabelky. Odchádza oblečená ako bežný človek. Obuje sa, zoberie svoje tri kufre. Cestou ešte musí hodiť obe obálky do Martinej schránky.

 24 hodín dozadu - Silvester - ráno

„Teraz musím na chvíľu odísť do mesta. Postrážiš to tu, Cucu?“ spýtal sa jej Igor. Cucu s radosťou súhlasila a využila príležitosť.

„Jasné, len choď, ja to tu za teba zoberiem.“ Ubezpečila ho. Igor odišiel a Cucu šla do akcie. Zobrala do ruky a zavolala na hygienu.

„Ale prosím príďte do polhodiny, je to dosť naliehavé. V hre je ľudské zdravie.“ Povedala Cucu do telefónu, pričom sa snažila rozprávať iným hlasom.

Do polhodiny naozaj už bola v krčme hygiena.

„Dobrý deň. Hygienická kontrola, Rázusová.“ Predstavila sa zamestnankyňa z hygieny.

„Skalická.“ Predstavila sa Cucu.

„Na základe podnetu a sťažnosti sme boli nútení vykonať prehliadku týchto priestorov. Tak vás poprosíme...“ Povedala.

„Jasné, len poďte ďalej.“ Pozvala ich Cucu do kuchyne.

„Môžeme sa spýtať, kto ste vy? Majiteľ krčmy tu nie je?“ pýtala sa hygienička.

„Nie, nie. Šiel na chvíľu preč, tak to tu chvíľu strážim.“ Odpovedala.

„Aha, strážite...“ Pozastavila sa hygienička. Pracovníci postupne prezerali priestory kuchyne.

„No pekne.“ Povedal jeden z nich, keď zbadal mŕtveho švába pod stolom. A aj ostatní poobjavovali mŕtve kusy hmyzu.

„Takže nebudeme to už zbytočne naťahovať. Tento podnik je s okamžitou platnosťou dočasne zatvorený. Odkážte to majiteľovi. Po odstránení chýb bude môcť podnik opätovne fungovať.“ Povedala a všetci zamestnanci odišli. Cucu sa potešila, bola to práve ona, ktorá tie šváby porozhadzovala po kuchyni. Rýchlo sa zbalila a nechala krčmu len tak bez dozoru, ešte aj spálila všetky peniaze, ktoré boli v pokladni. Riskuje, ale zajtra je na odchode. Musí rýchlo odtiaľto.

 opäť súčasnosť - Nový rok

Marta sa so Števom tešili z jeho vzťahu s Lenkou. V tom marte zapípala SMS. Bola od Cucu a bolo v nej napísané, nech rýchlo ide do schránky.

„Idem von do schránky, hneď som tu.“ Povedala Števovi a ten zatiaľ čakal. Keď vyšla Marta von, Cucu tam už nebola, ale našla si v schránke dve obálky. Keď prišla dovnútra, zbadala na nej napísané Ahoj Marta, túto obálku si prečítaj ako prvú a sama.

„Števko, choď prosímťa hore.“ Poslala ho do svojej izby. Otvorila obálku a tam bol tento list.

Ahoj, Marta.

Mrzí ma, že sme sa už nestretli, ale nemôžem sa ukazovať v tejto dedine. Už dosť, čo som ti hodila tieto obálky do schránky. Snažila som sa zamaskovať, aby ma nikto nevidel (hehe). Neviem, kde začať. Začnem krčmou. O Igora som sa postarala, už ťa nebude otravovať, spálila som mu všetky papierovky, čo tam mal, v kuchyni našla hygiena hmyz – vďaka mne. Takže nehrozí, keď sa o tom dozvedia ľudia v dedine, určite tam nevkročia. Určite bude vedieť, že za týmto mám prsty ja, preto odchádzam. Veľmi ďaleko, za nejednu čiaru. Budem si tam žiť skromný život, peniaze na začiatok mám a zamestnám sa tam ako každý iný človek. Moju doterajšie „zamestnanie“ bolo pre mňa skúsenosťou a zarobila som si dosť peňazí a ako vidím, dobre som robila. No odteraz sa môj život úplne zmení. Možno sa spýtaš, čo v druhej obálke. Tam sú presne peniaze. Neboj, nie sú Igorove, z nich je teraz popol (haha). Sú moje, vlastne teraz tvoje. Nenávratne. Ja s tými peniazmi nemám čo robiť, ty ich budeš veľmi potrebovať. Splať si dlhy a určite ti niečo z toho ostane aj pre teba. Mobil tam mať nebudem, chcem začať všetko odznova. Alebo ich investuj smerom k tvojmu synovi. Nie, naozaj ich nechcem ani nepotrebujem. O môj dom sa postará moja kolegyňa z „brandže“ (hehe), sem-tam sa príde pozrieť. Takže odchádzam do ďalekého zahraničia. Drž sa, som veľmi rada, že som ťa spoznala a možno sa niekedy uvidíme.

 V LETE

„Konečne. Na toto som čakala celý polrok, aby som mala pred sebou budovu odletového terminálu, dúfam že ten príletový ani neuvidím. Vstúpili do odletovej haly, pozreli si, ktorý check-in sa bude otvárať, avšak ešte majú čas takmer dve hodiny, kým sa otvorí check-in. Šli zatiaľ do kaviarne, kde si Lenka musela dať pred cestou panáka, aby sa jej zmiernil strach z letu. Keď už nadišiel čas a obidvaja boli v bráne, čakala ich už len cesta nástupným tunelom do lietadla. Letušky ich privítali, čaká ich takmer 11 hodinový let. Po chvíľke čakania bolo lietadlo pripravené na odlet a pri rolovaní na dráhu sa v nich zmocňoval strach, pretože ani jeden, ani druhý nikdy nikde neleteli. Tesne pred štartom sa chytili za ruky. O chvíľu už len pocítili prudké zrýchlenie pri rozbehu na dráhe a vyleteli do vzduchu. Už len videli ako sa zem postupne vzdiaľovala, až preleteli cez oblaky a videli pod sebou len rozliate mlieko.

KONIEC