Príbehy a život

„O čo ide?“ Spýtala sa Paťa. „Jeden chalan sa mi vyhráža, musím pre neho robiť ku*vu. A začína to byť čoraz horšie a horšie.“ „Preboha. Prečo si mi o tom nepovedala skôr?“ „Chcela som ísť vtedy s tebou von, ale nemohla si. Tak pôjdeš do toho so mnou?“ „Pôjdem. A kam vlastne chceš ísť?“ „Do Ostravy, mám tam kamarátku. Dnes jej ešte zavolám.“ „Máš už všetko zbalené?“ „Nemám práveže. Neviem, ako to vyriešim s kufrom. Základné veci potrebujem a keď prídem teraz domov, tak mama bude hneď dole, ona poriadne ani nespí, keď nie som doma.“ „To bude problém. Vieš čo? Teraz pôjdeš domov, zbalíš sa a o druhej ráno ťa budem čakať pod tvojou izbou a kufor mi podáš cez okno.“ „Preboha, to čo je za nápad? Ja mám izbu na poschodí. Kufor by sa poškodil.“ „Tak pôjdeme k tebe domov spolu, ja zabavím tvoju matku a ty zatiaľ prenesieš kufor pred bránu a vrátiš sa.“ Andrea sa konečne pousmiala a prikývla. Smiala sa skôr nad tým uleteným nápadom. „Adi, počkaj ma tu dole, ja si idem takisto zbaliť pár vecí. 10 minút. Daj si niečo z chladničky, ty toho zvykneš zjesť viac, je tam pečienka so zemiakmi.“ „Ďakujem ti fakt. Dobre vieš, že pečienku neznášam.“ Paťa už stihla vybehnúť hore. Andrea si sadla u nich do kresla, už bola v lepšej nálade. Nebola si istá, či Paťa pôjde s ňou. Predsa len šla do chladničky a naliala si do pohára trochu Coca-Coly. Paťa ťahá dolu schodmi za sebou kufor. „Bože, mojej babke by už plomby rinčali v papuli.“ Povedala so smiechom Paťa. „Tak čo? Vyrazíme? Môjho otca porazí, keď mi nebude mať čo zakazovať.“ „Nemá už na to právo, ešte pred dvomi rokmi by mohol hubovať, ale teraz nie.“ „Máš pravdu, zajtra zavolám mame, že som v poriadku a šla som narýchlo s kamarátkou za kamarátkou do Čiech. Inak a ty čo povieš?“ „To ešte neviem, ale asi poviem to, čo ty. Len jej to musím povedať ešte dnes, lebo by neprežila, keby ráno nevedela, kde som. Správa sa ku mne ako keby som mala 12 a lezie mi s tým už na nervy.“ „Pome.“ Povedala Paťa a hlavou naznačila, aby šla Andrea ku dverám. Potom zhasla, zamkla dvere a šli von. Šli po chodníku a ťahala za sebou batožinu. „Stopneme si teraz nejaké auto. To nie je problém.“ Zastali, obidve si sadli na Patin kufor. Šlo auto, Andrea sa postavila a stopla auto. Vodič dal dole okienko: „Dám ti kilo za polhoďku.“ Andrea sa rozplakala a sadla si na kufor. Nie je sa čomu čudovať, veľa vecí jej poprichádzalo na rozum a už bola veselá, že sa zbaví alebo aspoň obmedzí takéto myšlienky. Paťa podišla ku okienku. „Vypadni.“ Zavrel okienko a ešte im zatrúbil a zablikal. „Neboj sa, bude to dobré. Debilov nezaprieš. Tí sa nájdu na každom rohu. O chvíľu šlo ďalšie auto. Tentokrát sa postavila Paťa. Auto opäť zastalo, šofér pootvoril dvere. Paťa ešte šoféra nevidela a do trochu otvorených dvier povedala „Ak chceš j*bať, tak si tie dvere môžeš zavrieť.“ Šofér sa naklonil na miesto spolujazdca. Bol to 65 ročný dôchodca. „Dievčatko, ja už na také veci nemám ani chuť, ani nemám s kým. Tá moja stará dávno vyschla.“ Paťa sa ho spýtala, či ich zvezie, konečne sa dočkala kladnej odpovede. Prišla ku Andrei, usmiala sa na ňu, podala jej ruku a zdvihla ju. Zobrala kufor. Nasadli do auta. „Vy niekam cestujete?“ spýtal sa dedo. „Cestujeme. Niekde ďaleko, kde bude po problémoch.“ Odpovedala mu Andrea. Dedo sa zakecal, Andrea s Paťou sa na ňom vzadu smiali, ani si nevšimli, že Andrein dom už dávno prešli. Paťa sa uvedomila: „Tu už zastavte. Je to o trochu ďalej, ale my sa prejdeme.“ Vystúpili z auta, poďakovali sa. Netušili, kam mohol v noci taký dedo cestovať, ale stále doznieval ich smiech. „Tak teda sme dohodnuté. Ja zabavím tvoju mamu, ak náhodou bude hore a ty zatiaľ pobalíš caky-paky a prenesieš ich von.“ „Platí!“ Usmiala sa Andrea. Paťa sa nadýchla, zastala a povedala Andrei: „Adi, aj ja mám problém.“