Príbehy a život

Keď Marta nazrela do krabičky od liekov, zbadala tam zrolované peniaze. V kútiku duše sa potešila, no hneď ju napadla otázka, do kedy ich má vrátiť a kde vôbec na ne zoberie. Ledva sa zotavila z toho, čo pred pár dňami prežila a nechce to už zažiť znova, ponížiť sa takto len pre peniaze. Ale nemala inú možnosť.

„To je teda charakter.“ Poznamenal Štefan, keď držal v ruke náplň do kahanca (to bol ten oválny darček, ak sa to vôbec dá nazvať darčekom).

„To teda je. Respektíve nie je.“ Odpovedala mu na to Marta. No obidvaja sa nenechali veľmi rozhodiť, aj keď sa ich to oboch dotklo. Zvyšok večera potom ešte pozerali rozprávky v televízii a vyjedali vianočné pečivo. Štefan bol potom hore asi do tretej ráno.

Na druhý deň sa Marta rozhodla, že ani na Prvý sviatok vianočný neotvorí krčmu a oddýchne si a užije si tú medzisviatkovú povianočnú atmosféru. Štefan vstal a Marta sedela v kuchyni a popíjala ovocný čaj a popritom chrúmala vianočné pečivo.

„Ty si dnes neotvorila krčmu?“ spýtal sa Števo, keď ju zbadal.

„Nie,“ usmiala sa na neho, „budeme dnes spolu, dobre?“ hovorí Števovi.

„To je fajn, ale poobede sa chystám za Lenkou, za tou spolužiačkou, čo u nás prespávala.“ Pripomenul Marte.

„Aha, jasné. V pohode, doobeda si môžeme v televízii niečo pozrieť, dávajú S čerty nejsou žerty.“ Navrhla Marta

„No to je pekná rozprávka, môžeme si ju pokojne pozrieť.“

„Dobre.“ Odpovedala Marta a usmiala sa.

Lenka sa ráno zobudila a pomyslela si, že v Amerike si deti ešte len teraz ráno rozbaľujú darčeky. Dúfa a sníva, že aj jej sa podarí zohnať peniaze na letenku, aj keď ešte netuší ako. Tieto Vianoce si bohužiaľ pod stromčekom nenašla žiadny darček, ale nemala ani pod akým, pretože na ubytovni žiadny stromček nie je. Jediný stromček je asi tak na vrátnici, aj ten vyzerá ako storočná metla. Niekto zaklope na Lenkine dvere. Ju mykne, ale zodvihne sa a so strachom ide ku dverám. Zatiaľ sa klopanie zopakuje ešte dvakrát. Opatrne odomkne dvere a pomaly ich otvorí na škáročku. Bola to tá pani, čo ju predvčerom ratovala po tom nešťastnom incidente.

„Dobré ránko. Krásne povianočné. Ako to ide?“ spýtala sa jej vo dverách. Lenka otvorila dvere dokorán a naznačila panej, aby šla dovnútra.

„Tak to som rada. Ale keby ste sa cítili nejako osamelá, pokojne príďte aj vy za mnou ma pozrieť. Som tu vedľa o tri dvere.“ Navrhla Lenke.

„Ďakujem za ponuku, ale dnes už aj tak odchádzam. Nedokážem tu byť.“ Hovorí Lenka.

„Aha takto. A môžem sa Vás spýtať, prečo ste tu? Nemáte strechu nad hlavou?“ vypytuje sa pani.

„Ale mám, mám. Len som sa trochu... Trochu dosť pohádala s rodičmi. Ale dnes sa tam vrátim. Radšej budem trpieť doma, ale doma aspoň sčasti, ako niekde tu sa báť, či sa mi niečo ešte nemôže stať a zopakovať.“ Odpovedala jej Lenka a v tom momente sa postavila, aby sa šla začať baliť. Pani o chvíľu odišla a Lenka sa do pár minút zbalila, veď nemala toho veľa.

Marta na obed vypražila rezne. Kapustnicu mala ešte z predošlého dňa, respektíve večera a rezne sa zjedia so zemiakovým šalátom – tým, čo by bol určite tak vychválený. Štefan prišiel ku stolu a sadol si.

„Nech sa ti páči a dobrú chuť ti prajem.“ Zaželala Štefanovi a ten prikývol hlavou. O chvíľu si ku stolu sadla aj Marta.

„Dnes ešte nikto neklopal ani sa sem nedobíjal. To je čo povedať.“ Hovorí Marta.

„Asi pochopili, že aj my chceme mať trochu súkromia a ty voľno. Veď robíš stále viac ako polovicu dňa. Zaslúžiš si voľno.“ Odpovedal Števo.

„To máš pravdu. Od zajtra to ale začne. Zas ten alkoholický kolotoč. Smrad, cigarety, ožraté hlavy a problémy. Zas budem mať z celého dňa hlavu ako bubon.“ Sťažuje sa dopredu Marta. Vlastne sa nesťažuje, Marta sa nikdy nikomu nesťažuje, len je smutná, že tieto dva dni prejdú ako voda.

„Neotvor ani zajtra.“ Navrhuje Štefan.

„To sa nedá. Potrebujeme každý peniaz. Už som aj dnes chcela otvoriť, ale rozhodla som sa, že to neurobím, lebo som chcela byť s tebou.

Poobede prišiel Štefan na ubytovňu a zaklopal na dvere, kde bola Lenka ubytovaná. Spoza rohu chodby vyšlo to zviera, čo ju znásilnilo.

„Hľadáte tú, čo tu bola?“ spýtal sa Štefana, Števo si hneď o ňom pomyslel, čo to je za feťáka.

„Áno, Lenku.“ Odpovedal Števo.

„Lenku...“ zopakoval to po ňom.

„Snáď tu nie je?“ opýtal sa Števo.

„Nie je.“ Odpovedala pani, ktorá práve otvorila dvere, lebo ich počula cez tie tenké staré dvere rozprávať sa.

„Šla domov.“ Povedala Števovi. Števo poďakoval a zobral sa za Lenkou domov. Pani šla zatvoriť dvere a ten chrapúň ich chytil rukou a tak jej zabránil zatvoriť dvere. Tá sa okamžite zľakla.

„Opováž sa niečo ceknúť na polícii a skončíš v smetiaku tu za budovou. Rozumeli sme sa?“ spýtal sa rázne. Pani vystrašene prikývla.

„Nepočul som.“ Zdôraznil.

„Rozumeli.“ Odpovedala mu so strachom a zavrela dvere celá vyklepaná.

Števo zazvonil u Lenky doma. Otvorila mu dvere jej mama.

„Dobrý deň. Je Lenka doma?“ spýtal sa.

„Ako komu dobrý deň. Čo tu chcete? Vy ste moju dcéru v úteku od nás podporovali. Nie je doma a pre vás už nikdy nebude.“ Povedala a zatvorila dvere. Števo vyšiel von, keď sa otvorilo okno a Lenka vybehla na balkón.

„Počkaj. Hneď som dole.“ Skríkla z výšky tretieho poschodia a o chvíľu bola dole. Otvorila vchodové dvere a vyšla von.

„Prepáč. Mame stále je*e. To sa krajšie ani nedá povedať.“ Ospravedlňovala sa Števovi.

„To je v pohode. A ty ako? Ako si prežila včerajšok? V rámci možností asi, že?“ spýtal sa jej. Lenka na chvíľu stíchla, lebo si pomyslela na predvčerajšok.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Števo.

„Nie, nestalo. Som v poriadku. To som sa ťa chcela spýtať, že či nepôjdeme niekde si sadnúť.“ Navrhla.

„Je sviatok. Pochybujem, že bude niekde niečo otvorené.“ Odpovedal vzápätí Števo.

„Aha, máš vlastne pravdu. Ku nám ťa volať nebudem, lebo je tam mama. Nemáme kam ísť, vonku je zima...“ hovorí Lenka, ale Števo ju preruší.

„Tak poď ku nám. Pokecáme doma.“ Navrhol jej. Lenka s radosťou súhlasila a vyšla hore, Števo ju zatiaľ čakal pred vchodom. Lenka vošla do bytu a utekala do svojej izby. Obliekla sa, obula, zobrala si so sebou kabelku a dôležité veci.

„Ty niekam ideš? Spýtala sa jej mama.“

„Idem.“ Povedala a zabuchla dvere. Lenka zišla dole a Števo uvítal, keď ju zbadal, pretože sa mierne obával, či jej mama dovolí niekam ísť.

„Tak ťa pustila mama?“ spýtal sa jej.

„Ale prosím ťa, nemám 10. Prečo by ma nemala pustiť? A navyše, na názor som sa jej ani nepýtala.“

Dnes je extrémne zima. Asi najchladnejšie za posledných pár rokov. Lenka so Štefanom práve vystúpili z autobusu. Keď vystúpili, prvé čo im padlo do očí, bola sanitka. Keď postúpili bližšie, zbadali však iba kamenné tváre zdravotníkov a na zemi telo zakryté igelitom.