Príbehy a život

„Kde nás ma čakať?“ spýtala sa Paťa, pričom sa stále pozerala striedavo raz na pravú a ľavú stranu. „Povedala, že pred stanicou.“ „A vie, kedy sme mali prísť? O koľkej?“ „Hej, o pol piatej som jej hovorila.“ Paťa sa pozrela na mobil: „Je 4:42. A kde býva, že by sme šli za ňou.“ „Vôbec neviem, ja krava.“ „No Aďa, musíme jedine počkať chvíľu, potom zavoláme znova.“ Opäť si obidve sadli na kufor. „Normálne sa tu cítim ako v New Yorku. Sloboda.“ „Vieš Adi, všade inde je sloboda, len nie v tej diere.“ Andrea o chvíľu zbadala Silviu, ktorá k nim kráčala viac ako rýchlym krokom. Keď k nim dobehla, Andrea sa postavila a obidve sa hodili do náručia. Paťa ostala sedieť a len sa usmievala. „Auto mám asi sto metrov odtiaľto.“ povedala stále s úsmevom Silvia. Bola rada, že opäť po roku videla svoju dobrú kamarátku a Andrea takisto. Andrea zobrala svoj kufor, Paťa sa postavila a predstavila sa: „Ja som Paťa, asi sa nepoznáme.“ „Silvia, skrátene len Sisa.“ Podali si len tak symbolicky ruku. „Môžeme ísť ku autu?“ Andrea prikývla. „Rok sme sa nevideli. Posledný deň na strednej som sa odsťahovala.“ „To je pravda. Podstatné ale je, že sa vidíme tu a teraz!“ Obidve sa usmiali od šťastia, že sa po dlhej dobe vidia, akoby sa nevideli 10 rokov. „Inak ako sa ti tu darí? Po slovensky si už nezabudla?“ „Jasné že nie. Stále som v kontakte so slovenskými kamarátmi a rodinou.“ „A rodičia sa majú ako?“ „Snáď dobre, konečne som sa pred mesiacom od nich odsťahovala. Síce do paneláku, nič moc. Možno, keby sme tam boli dvaja.“ A usmiala sa. „Takže sama?“ „Sama nikdy nie som, Aďka, mám teba a rodinu. Len nemám priateľa, s ktorým by som si vedela predstaviť budúcnosť.“ „Neboj, ty si niekoho nájdeš. Zbaľ ho takým istým spôsobom, ako si zbalila Adama v druháku.“ navrhla jej Andrea, v polke vety to nevydržala a začala sa smiať. Obidve si spomenuli na starú historku. Silvia chytila záchvat smiechu, až ju začalo brucho bolieť a Andrea sa smiala ešte viac, keď ju videla v záchvatoch. Keď bola schopná ďalej kráčať, tak sa pýtala, čo robila posledné dni, pričom úplne zabudla, prečo je Andrea tu. „Som tu preto, aby som sa skryla pred jedným debilom, čo sa mi vyhráža. „Ježiš, jasné, prepáč. Ak o tom nechceš hovoriť, nemusíš.“ „Možno niekedy inokedy ti to poviem, teraz mám super náladu.“ Naozaj ju mala, spomienky na Jaugára ju v tejto chvíli neovplyvnili. Prišli ku autu, naložili kufre a sadli si. „Bývaš ďaleko od stanice?“ spýtala sa Andrea. „Vieš čo, tak 15 minút pešo.“ „A nebudeme ti prekážať, kým si niečo nenájdem aspoň ja?“ „Ak to ešte raz to povieš, tak ťa vyhodím aj s kuframi von oknom.“ znelo to veľmi vážne, ale Andrea vedela, ako to myslela a chytila menší záchvat smiechu. Pravdupovediac, smiala sa už na všetkom, čo by povedala Silvia. Po ceste sa rozprávali v skratke o Silvii, čo robila celý ten rok. Robí v jednej úspešnej firme asistentku riaditeľa. Zastavili pred panelákom. Vystúpili s auta, zobrali svoje kufre a šli do vchodu. Keď otvorila Silvia dvere, Andrea bola prekvapená, ako vkusne mala zariadený byt. „Máš to tu fakt pekné a útulné.“ „Ďakujem.“ Usmiala sa Andrea. „A kde budeme my?“ spýtala sa Paťa. „V mojej spálni. Je tam manželská posteľ, keby dačo. Ja už myslím na všetko.“ Všetky tri sa zasmiali. „Tak sa nejako vybaľte. Ja idem do obývačky pripraviť niečo na raňajky, čakám vás.“ povedala im Silvia a potom odišla, nechala otvorené dvere do spálne. „Má to tu fakt pekné.“ Skonštatovala Paťa. Andrea sa postavila, zavrela dvere, sadla si na posteľ. Pozrela sa na Paťu a povedala: „Musím ti niečo povedať. Tá diskotéka nebola osudná len pre mňa.“