„Nemôžem tomu uveriť!“ s radosťou vykríkla len tak do vetra Nikola, keď vychádzala zo školy so svojou kamarátkou Kristínou.
„Čomu?“ spýtala sa jej Kristína.
„Tomu, že som prežila dva mesiace v tejto škole. Na to, že som tu nová, tak ste si na mňa nejako zvykli. Ale to prežijem, veď som tu už len necelé dva roky na tejto škole.“ Odpovedala.
„Zajtra je Halloween a ja ešte vôbec neviem, čo budem robiť. Už dlhšie som chcela ísť do lesa si niečo overiť, pozrieť sa, či je to naozaj tak, ako sa hovorí u nás v dedine, ale nikto na to nemá odvahu.“ Povedala Kristína.
„O čo ide?“ spýtala sa nechápavo Kristína, keď sa v zápale zvedavosti zrazu zakopla o svoju vlastnú nohu. Nikola sa na nej zasmiala a zároveň si nebola istá, či jej chce o tom povedať. Sadli si na lavičku na zastávke, ktorej chýbala už aj strecha. Kristína na tejto lavičke sedávala už od čias, keď začala chodiť na základnú školu, teraz chodí na strednú. Vtedy mala ešte zastávka aj ďalšiu lavičku, kompletný prístrešok a príslušenstvo. Dnes už ostali z nej iba železné stĺpy, čo podopierali strechu a zároveň držali plechové steny okolo zastávok. Keď prší, smola, ak nemá niekto dáždnik, tak zmokne. Dnes je už veľmi chladno a sychravo, v predpovedi počasia hlásili veľké ochladenie. Stromy už boli všakovako sfarbené a polovica z nich už bolí osamotené, holé, pripravené na zimu.
„Tak povieš mi teda, Kika, o čo ide?“ pýtala sa nedočkavo Nikola.
„No, v skratke. Ide o jednu takú legendu, čo sa hovorí u nás na dedine. Odohralo sa to pred veľa rokmi v jednej banskej šachte a každý rok v tomto období sa vraj v tom lese straší.“ Začala Kristína a Nikola mala nutkanie sa zasmiať, no zároveň ju to aj zaujímalo.
„A ďalej?“ nabádala ju, aby pokračovala.
„A ďalej je to na dlho. Každý rok, odkedy som počula o tomto, sa tam chcem ísť pozrieť, lenže nikto z dediny tam jednoducho nechce ísť, lebo sa bojí. Ale ak tam pôjdeš zajtra so mnou, tak ti poviem celú tú legendu.“
„Odmalička ma zajímajú takéto paranormálne javy a aj by som šla sa tam rada pozrieť. Len najlepšie by bolo, keby sme ešte niekoho zohnali. Vieš čo, spýtam sa brata, on je o tri roky starší a tiež má rád adrenalín. Dám ti potom vedieť.“ Navrhla Nikola a pokračovali v rozhovore.
Keď prišla Kristína domov, hodila svoju kabelu vedľa postele a bola rada, že sa jej najbližších pár dní ani nedotkne. V hlave sa jej neustále preháňali myšlienky o tej katastrofe, ktorá sa tu stala pred istou dobou. Legende o tom, že sa tam straší aj verila, aj neverila. Ale riadila sa heslom, že pokiaľ človek neuvidí, neuverí. Sadla si pred počítač a šla hneď na Facebook čakať, kedy sa jej ozve Nikola s tým, či ide aj jej brat alebo nie. V tom si spomenula, že aj jej kamarátka, ktorá býva len o pár domov ďalej, raz spomínala, že keď bude staršia, možno pôjde. Tak to ide Kristína skúsiť, veď za opýtanie nič nedá. Nechala počítač zapnutý, obula si tenisky, bundu a šla.
„Ahoj.“ Pozdravila Kristínu, keď jej otvorila dvere.
„Ahoj, Mirka. Môžem dnu, prosímťa? Chcem sa ťa na niečo spýtať.“ Spýtala sa jej.
„No, jasné, poď.“ Súhlasila Mirka a otvorila dvere ešte viac a uvoľnila jej priestor, aby vstúpila dovnútra.
„Zalejem ti čaj? Práve som si robila šípkový.“ Spýtala sa Kristíny a tá prikývla.
„Ale som tu len na skok. Vieš, také dva alebo tri roky dozadu si mi hovorila, že by si šla do toho lesa.“ Začala.
„K tej šachte? Kde pred rokmi umreli baníci?“ Mirka hneď vedela, o čom hovorí.
„Áno, presne tam.“ Potvrdila jej to Kristína.
„Tak teraz si ma zaskočila. Láka ma to tam, ale vieš aká som ja poverčivá. Ja uverím všetkému.“ Začala sa obhajovať.
„No nebudem ťa nútiť, aby si šla, ale bola by som rada. Zatiaľ tam idem ja a Nika, to je spolužiačka zo školy. No tááák, nebuď taká bojazlivá.“
„A vieš čo? Pôjdem, aspoň bude sranda.“ Povedala Kike. Super, v duchu sa potešila Kristína, ešte sa chvíľu porozprávali a šla naspäť domov. Doma ju už čakala správa od Nikoly. Tak ide aj jej brat. Už sú štyria.
31.10.
Halloween
Na druhý deň vstala Kristína zo zvyku vstávať ráno do školy skôr, ako čakala. Ale nevadí, má pred sebou deň voľna a vzrušujúci večer. Najprv však chce vyrezať tekvice, ktoré si vypestovali v záhrade a potom už len čakať na večer. Medzitým jej napísal ďalší jej kamarát, čo bude dnes večer a či nechce ísť niekde von. Ona mu odpísala, že už program má a napísala mu, kam chce ísť a pre neho to bolo tiež zaujímavé.
Prišiel večer a aj Kristínina mama už bola doma.
„Tie tekvice sú úžasné. Také... Premakané. Koľko si ich vyrezávala?“ spýtala sa jej.
„Asi dvadsať minút každú.“ Pohotovo odpovedala.
„Koľko?“ spýtala sa jej mama, „veď ja som si myslela, že celé doobedie, keď sú také vydetaito...lované.“ koktala sa jej mama.
„Idem sa obliekať. Idem von.“ Oznámila mame.
„A kam? Hádam nie do lesa, vieš čo sa hovorí o dnešnom dátume?“ pýtala sa jej.
„Áno, neboj. Nejdem do lesa. Nemusíš mať zbytočné obavy.“ Utešila ju.
Najprv šla ku Mirke, kde sa obidve stretli pred jej domom tak, ako sa dohodli. Potom šli čakať na zastávku na Nikolu s jej bratom a ešte nakoniec na toho kamaráta, ktorý má prísť taxíkom. Do polhodiny už boli všetci pohromade. Chalani sa navzájom predstavili a podali si ruky.
„Ja som Robo.“ Predstavil sa ako prvý brat Nikoly.
„Braňo.“ Odpovedal mu Kristínin kamarát.
„Tak pripravení? Môžeme ísť.“ Povedala Kristína a šli cez dedinu až ku lesu, ktorý bol hneď nad ňou.
„Ľudia z týchto domov, čo sú pod lesom, hovoria, že počujú, akoby sa niekto snažil otvárať ich bráničku, ale nikoho nevideli. Aspoň tak to hovoria.“ Rozpráva svojej partii Kristína, pričom rozpráva tak pútavo, aby ju počúvali a ani nedýchali.
„A sme tu. Pred lesom. Šachta je odtiaľto asi jeden kilák, cez jeden kilák.“ Povedala a prekročili pomyselnú hranicu lesa. Bola mierna hmla a čoraz kráčali hlbšie a hlbšie do lesa, hmla bola hustejšia a aj svetlá z dediny sa pomaly strácali.
„Tak chcete počuť, čo sa tu vlastne stalo?“ spýtala sa ich a oni s nadšením súhlasili. Každý z nich už mal trochu obavy a rozmýšľal, že sa vráti, okrem Kristíny, no nikto nechcel vyzerať ako posero a radšej sa prekonal.
"Stalo sa to pred 49 rokmi..."
Komentáre