Príbehy a život

„Ráno sa otec dozvedel, že som bola poza. Síce neviem odkiaľ, ale dozvedel. Dal mi facku.“ Povedala a pozerala sa na zem. Tomáš nevedel, čo má povedať a bol ticho.

„A povedala som mu, že domov v živote neprídem. Smial sa, neverí tomu.“ dodala Lenka.

„Mama? Tá nič?“ spýtal sa Števo.

„Mama nebola ráno doma. A nie len že ráno, ale aj v noci. Zrejme sa s niekým zas ťahá.“ konštatovala s chladnou hlavou.

„Tak to je... kruté.“ reagoval na to Števo.

„Lenže ja to neriešim. Otec robí to isté. Oni dvaja majú každý svoj život a tam ja nejako nepatrím.“ hovorí Lenka.

„Ale ja si myslím, že to tak vôbec nie je. Veď predsa, keby mu na tebe nezáležalo, tak ti nedá facku, nie?“

„Čo ja viem. Ja to už neriešim. Zvykla som si a mám svoj svet. No jedno je isté. Domov sa vrátim jedine tak po veci. Je streda, zajtra sa neučí. Síce neviem, kam pôjdem, ale prespím aj na ulici. A nech tam aj zmrznem, bude pokoj.“ zúfala Lenka.

„Prestaň s tým. Stratil by som svoju... kamarátku.“ povedal. Lenka sa na neho usmiala.

„Ty si jediný, komu môžem veriť a podporí ma.“ odpovedala mu.

„Môžeš skúsiť prespať u nás. Skúsim sa porozprávať s mamou. Pôjdeme teraz ku nám.“ Navrhol Štefan a Lenka s radosťou súhlasila.

Marta nesie na tácke tri poháre piva ku zadnému stolu. Ako ich začne dávať na stôl, jeden chlap jej rukou chytí prsník.

„Daj tu ruku preč, lebo za seba neručím.“ hovorí mu zvýšeným hlasom.

„Poď sa napichnúť.“ stále doráža.

„Ja ti dám také napichnúť, že ti príde zle.“ Hovorí nervózne. Chlap ju stiahol na kolená. Zrazu počul zvuk zapaľovača, keď ho niekto stlačí ak chce oheň.

„Pusti ju, lebo ucítiš teplo na svojej ožratej hlave.“ povedala. Keď sa pozrel hore, kto mu to hovorí, stála tam Cucu so zapáleným ohňom na zapaľovači a veľkým pohárom s vodou.

„Mám ti to povedať po čínsky? Pu-sti ju. Lebo ti ten chvostík zapálim.“ zdôraznila mu. Chlap sa zasmial a začal olizovať Martu. Ostatní chlapi sa smiali. Cucu zapálila zapaľovač a priložila ho k chvostíku toho chlapa. V zapätí ho obliala vodou. V okolí stola sa rozniesol spálený smrad. Nespálila mu vlasy úplne, iba trochu, bez ujmy na zdraví, no stačilo to na to aby mu zhovädila hlavu. Chlap sa postavil a odhodil od seba Martu. Cucu už bola dávno z krčmy preč.

„Tak ti treba.“ povedala mu Marta nakoniec. Chlap šiel domov, zaplatiť to nechal jeho kamarátom.

Večer prichádza Števo s Lenkou domov. Po škole šli ešte na čaj. Marta má stále plnú krčmu, odvtedy však nemusela riešiť žiadny problém s chlapmi.

„Ahoj, mami.“ Pozdravil Števo mamu.

„Ahoj, čo tak neskoro?“ spýtala sa ho.

„Boli sme, tu s Lenkou,“ pozrel sa na Lenku, „na čaji. Je to moja kamarátka a spolužiačka. Teraz majú doma problémy.“ hovorí Števo.

„Tak to mi je ľúto.“ Povedala Lenke. Lenka pozerala stále na Štefana, lebo čakala, kedy sa jej spýta, či môže prespať.

„Tak nech sa vaše rodinné problémy vyriešia.“ Popriala Marta.

„Ďakujem.“ Odpovedala jej Lenka.

„A chcel by som sa spýtať, či by nemohla túto noc u nás prespať.“ spýtal sa nakoniec Števo po dlhšom odhodlávaní.

„Takže útek z domu?“ spýtala sa Lenky. Lenka nakoniec prikývla.

„Samozrejme, že môžeš. Ja to chápem, tiež v tvojom veku by som stále len utekala. Ale len pár nocí, vaši sa budú báť.“ povedala Lenke a vyčarovala Lenke úsmev na tvári.

„Veľmi pekne vám ďakujem. Ja ani neviem, ako sa vám odmeniť.“ Ďakovala.

„Nemusíš nijak a máš nejaké pyžamo alebo čo?“ spýtala sa Lenky.

„Nemám, bohužiaľ.“ povedala.

„Tak sa netráp. Ja ti niečo dám. Veľkosť by mohla sedieť.“ ponúkla sa Marta.

„Ďakujem.“

„Tak Števko ti teraz ukáže, kde budeš mať izbu.“ povedala jej Marta a ukázala na dvere, ktorými sa vchádza do Martinho bytíku na druhom poschodí domu. Lenka šla ku nim.

„Ďakujem, mami.“ poďakoval Števo.

„Nie je vôbec za čo. Ja rada pomôžem a navyše ju chápem. Ani som sa jej nepýtala, o čo ide, aby som jej to nepripomínala. A bude spať v tej izbe vedľa kúpeľne. Aj tak tam nikto z nás nie je. Ty máš svoju izbu a ja som v spálni.“ Povedala a Števo utekal za Lenkou. Lenka si sadla v obývačke na gauč a vydýchla si. Nevedela však, čo bude po tom, ako odíde odtiaľto. Vie, že to nebude trvať večne a na Štedrý deň ich nechce zaťažovať.

O chvíľu do krčmy vtrhla Cucu, už v normálnom oblečení.

„Mám prvé správy o novej krčme.“ hneď vybalila na Martu.

„No daj. Dobré či zlé?“ spýtala sa Marta.

„Pre niekoho dobré a pre niekoho zlé. Pre nás dobré.“ Smiala sa potichu.

„Tak daj.“ povedala jej Marta a čakala, čo povie.

„Už sa to roznieslo po dedine, že sa tam navaril pokazený guláš. Viacerí vraj povedali, že tam v živote nevkročia. A Mária skončila v nemocnici.“ povedala s úsmevom Cucu.

„Teraz mám z toho výčitky svedomia ja.“ hovorí Marta.

„Kašli na to. Veď to bola malá pomoc z mojej strany.“ doplnila Cucu.

„A tá hygiena?“

„To som nakoniec odložila. Mám iné plány.“

„Aké???“ Hneď sa spýtala Marta, aby jej to mohla vyhovoriť.

„To ti nepoviem. Pre istotu. Uvidíš, keď bude po všetkom. Len to ti chcem povedať, že my dve sa už od dnes až do konca mojich plánov neuvidíme. Aby nás spolu nespájali. O týždeň bude hádam po všetkom. Tak krásne Vianoce a bohatého Ježiška , Marti. Uvidíme sa potom.“ Povedala Cucu a postavila sa. Pri dverách sa otočila ešte na Martu, mrkla na ňu okom, usmiala sa a zavrela za sebou dvere.

Ráno zvonil Števovi budík. Lenka celú noc nezažmúrila oka. Keď počula, že vo vedľajšej miestnosti zvoní budík Števovi, tak šla za ním. Potichu zaklopala na dvere a otvorila.

„Dobré ránko.“ Pozdravila ho.

„Aj tebe.“ Odpovedal jej ešte rozospatý Števo.

„Ako si spal?“ spýtala sa ho Lenka.

„Fajn. A ty?“

„Ja som veľmi nespala.“ Povedala, ale hneď sa usmiala, aby sa jej už nič nepýtal. Marta už hodinu robí a v krčme je asi tucet chlapov. Števo zišiel s Lenkou dole, nachystaní do školy. Keď ich Marta zbadala, usmiala sa.

„Ako sa ti u nás páčilo?“ spýtala sa Lenky.

„Veľmi. Lepšie ako u nás doma.“ odpovedala.

Keď prišli autobusom ku škole, vystúpili a boli radi, že majú skrátené vyučovanie pred vianočnými prázdninami. Keď sa autobus pohol, tak na zastávke zaparkovalo šedé auto a zatrúbilo, obidvaja sa otočili. Otvorili sa dvere a vystúpila z auta Lenkina mama.