Príbehy a život

Všetci počúvali bez vydania slovka a pomaly ani takmer nedýchali.

„Stalo sa to pred 49 rokmi. Dnes, 31.10., iní oslavujú Halloween, my v dedine si pripomíname okrem toho aj túto tragédiu. Bol to deň, ako každý iný, vlastne tento deň bol iný. Väčšina mužov z tejto dediny, ako aj z iných okolitých dedín pracovali v bani, keďže práve ona bola zdrojom príjmov pre väčšinu ľudí z tejto oblasti.  Prišla 16ta hodina, čas, keď sa striedali zmeny a práve teraz nastúpili medzi inými aj štyria baníci - kamaráti, ktorí si istý čas už niečo všímali. Vedenie okrádalo štátne bane a jedného dňa riaditeľa baníci pri tom pristihli. Normálne nastúpili do roboty, šli pod zem pracovať a dostali príkaz niečo urobiť práve v tejto oblasti, blízko banskej šachty, ku ktorej ideme. Stalo sa to večer o jedenástej hodine. Riaditeľ baní sa so svojim komplicom dohodol o jednej nepredstaviteľnej veci. Podzemné banské chodby uzamkol a baníkov nechal tam. Jeho komplic bol v tom čase okolo tejto šachty a keď počul zúfalé výkriky o pomoc, otvor do šachty zabarikádoval a o baníkoch už nikdy nikto nepočul. O deň neskôr baňa uzavrela revír v tejto oblasti pod zámienkou, že územie už nie je možné dolovať kvôli narušeniu štruktúry a pevnosti pôdy.“ Dopovedala. Ostatní sa len kyslo zatvárili a nevedeli, čo na to povedať. Už sa blížili k šachte, no cez hmlu ju ešte nevideli, aj keď ich od nej delilo len pár stoviek metrov.

„A hovorí sa, že každý rok túto noc sa tu straší. Vraj sú tu zlí duchovia baníkov, ktorí z pomsty vraždia všetko, čo je živé a tí lepší, ktorí chcú spravodlivosť.“ Doplnila Kristína.

„Spravodlivosť? Po toľkých rokoch?“ Nechápala Nikola.

„Aha, to som zabudla povedať. Riaditeľ zomrel na infarkt o tri roky, no hovorí sa, že jeho komplic ešte žije, dokonca v našej doline.“

„No ja už mam nahnané. Asi by som sa mala predsa len vrátiť.“ Povedala celá vystrašená Mirka. Kristína mykla plecom a vytiahla z tašky veľkú baterku. Svetlo baterky sa rozplývalo v hmle.

„Ako myslíš, ale nemala by si nás tu nechať samých.“ Povedala jej Nikola.

„Je mi to fakt ľúto, ale ja sa vrátim. Ne... Nemôžem ísť  ďalej.“ Povedala, ostatní zastali a nejako sa s ňou rozlúčili. Mirka sa otočila a šla naspäť. O chvíľu ju v hmle nebolo vidno a zvyšní štyria sa vydali ďalej. O chvíľu počuli hlasný výkrik Mirky, zastali a všetci naraz sa rozbehli naspäť hľadať ju. Nikole sa triasli ruky a svietila baterkou na všetky strany a každý by si myslel, že stretla nejaké lesné zviera. No ako tak bežali, nenašli ju . Zastali.

„Čo sa jej preboha stalo? Kde je?“ Pýtala sa Kristína.

„Ja neviem. Nevidela som tu nikoho, ani nič, prečo by mohla skríknuť. A navyše neubehlo veľa času odvtedy, čo od nás odišla. Neviem, kde mohla zmiznúť.“ Rozmýšľala nahlas Nikola.

„Čo budeme robiť?“ spýtal sa Robo. Každý by sa najradšej vrátil do dediny, no Nikola chcela svoj adrenalínový plán dokončiť.

„Asi nič, možno sa len zľakla a utekala preč.“ Povedal Braňo. Nikola len prikývla, aj keď tušila a bola si takmer istá, že to tak nebolo.

„Poďme.“ Povedala a vydala sa do kroku.

„K šachte?“ spýtala sa Kristína.

„Áno.“ Odpovedala Nikola neisto, lebo aj ona sa už začínala báť. Všetci išli potichu ako myšky po lesnej ceste a pod nohami im praskalo lístie. Na ceste bol kameň zvláštneho tvaru.

„Už sme skoro tu. Viem to podľa tohto kameňa. Už som tu bola veľakrát, ale nie dnes. A nestrašilo sa tu, hovorí sa to len o tomto dni.“ Hovorí Nikola.

„Už sa začínam aj ja báť.“ Povedala potichu Kristína, chalani radšej nič nepovedali, ale ani im nebolo všetko jedno.

„Už len asi sto metrov, za dve minútky sme tam.“ Povedala, keď si už bola istá. O malú chvíľu sa z hmly vynorilo staré hrdzavé pletivo.

„Sme na mieste.“ Oznámila Nikola a vytiahla si z vrecka mobil. Ostáva asi polhodina do incidentu, čo sa tu stal.“ Hovorí a trasie sa jej hlas.

„Poďme sa pozrieť okolo, niekde tu je diera v plote.“ Povedala a vykročila, ostatní šli za ňou. Behala s baterkou a svietila striedavo na plot a na šedú ošarpanú, desiatky rokov nepoužívanú budovu, ktorá pomaly opadávala a rúcala sa.

„Výborne, sme tu. Poďte.“ Naviedla ich a prvá sa prepchala dierou. Otočila sa, zasvietila na dieru v plote a postupne sa všetci prepchali.

„Musíme to obísť.“ Povedala im a vydala sa dopredu. Dvere boli zamknuté, no dalo sa prejsť rozbitým oknom. Pozrela sa na nich, prikývla hlavou, vzoprela sa a vyskočila na okno. Pozrela sa na ostatných a tí vošli dovnútra. Bol tam samý prach a pavučiny. Bola tam len malá miestnosť s dvomi drevenými stoličkami, dvere. Otvorila ich, zavŕzgali a ocitli sa vo väčšej miestnosti so starým výťahom.  Vedľa neho sa nachádzala kovová skrinka, kde boli vypínače na ovládanie. Otvorila aj tú a svietila tam baterkou, keď sa pozrela lepšie, vedľa skrinky boli naozaj preseknuté káble. Prešlo to dosť rýchlo. Nikola blúdila baterkou po celej miestnosti a pozorovala každú jednu časť miestnosti, ktorá naháňala hrôzu. Už len tá opustenosť a čas. Tak, ako pred 49 rokmi budova ostala na pospás osudu, tak vyzerá aj dnes. Zo spodu sa ozvali sa stony a výkriky.