Príbehy a život

„Pomoc?“ spýtala sa ho, keď šla ku stolom pozbierať poháre.

„Pomoc.“ odpovedal jej.

„Lujza zase nedržala jazyk za zubami? Že som jej vôbec niečo hovorila...“ Hovorila a krútila hlavou, ale netrápila sa.

„Presne tak, a ja ti podávam pomocnú ruku.“ Povedal jej.

„Len tak?“ spýtala sa ho, dúfajúc, že to myslí nezištne.

„No len tak to nebude.“ Povedal a keď sa na neho pozrela, tľapol rukou na barovú stoličku a naznačil jej, aby si šla sadnúť. Marta vyložila poháre na pult, sadla si na stoličku a pozrela sa na Joža. Ozval sa dupot, Števo šiel dole schodmi.

„Števko, teba som nevidel veky. Už je z teba chlap.“ Povedal a postavil sa zo stoličky a natiahol ruku k Števovi, aby si podali ruky.

„Tak čo? Ako ide život? Škola? Už si skončil?“ spýtal sa Števa.

„Ale celkom dobre. Nie, neskončil, tento rok maturujem.“ Odpovedal.

„Tak posledný rok. Chystáš sa niekam po strednej?“

„Ešte neviem, asi budem pomáhať mame s krčmou.“ Povedal a Marta sa usmiala. Jožo prikývol a ostal ticho.

„Tak ja vás už nebudem rušiť. Je neskoro. Dobrú.“ Povedal a zodvihol sa. Marta ho doprevádzala až ku dverám.

„Zajtra ma tu máš.“ Pošepkal jej vonku. Marta zabuchla dvere a vydýchla si, že má po šichte.

„Čo chcel?“ Spýtal sa Števo mamy.

„Ale nič, prišiel len tak pozrieť cestou domov.“ Odvetila mu.

„Zajtra je nedeľa, bude najviac ľudí v krčme a potom dúfam, že sa to ustáli.“ Povedal.

„Veru... Aj ja. O týždeň máme Štedrý deň. Uvažujem, že otvorím doobeda. Zídu sa každé peniaze.“

„To nemyslíš vážne. Na Štedrý deň aby si otvárala, veď jeden jediný deň aspoň aby si už mala pokoj. A navyše chcem, aby sme boli spolu.“ Povedal jej vyčítavo.

„Máš pravdu, ale peniaze potrebujeme. Teraz sú dobré tržby, je to škoda nevyužiť, myslím.“

„Jeden deň ťa nezabije, mami.“ Pokračoval Števo.

Nasledujúce ráno vstala Marta už po tretej ráno, nemohla spať. Stále rozmýšľala nad Jožovou ponukou, nešlo jej do hlavy, čo by od nej mohol chcieť. Postavila si vodu na čaj a zapla si televízor. Dúfala, že sa jej podarí zaspať, no nepodarilo sa. Obula si čižmy, na svoju nočnú košeľu si obliekla teplú bundu, ktorú nosieval ešte jej manžel. Šla trochu na vzduch, vonku padali malé snehové vločky, už nesnežilo tak, ako predošlú noc. Šla sa prejsť až na koniec dediny a späť, snažila sa aspoň ako-tak odreagovať a oslobodiť od reality. Asi sto metrov pred krčmou a jej domovom ju chytila  zimnica a tak pridala do kroku. Domov prišla celá vyzimená, nebol to najlepší nápad ísť pred štvrtou ráno v takej zime na prechádzku. Spravila si kávu, vedela, že už aj tak nebude spať.

Pred šiestou šla Marta už odomknúť dvere do krčmy. Pred krčmou už stál chlap so ženou, ktorá bola nadratá na mol už teraz. Keď počuli zvuk zámku, ako sa odomyká, okamžite sa vrhli dnu. Žena držala chlapa okolo krku a podlamovali sa jej nohy.

„Fernet!“ zakričal na Martu zo stola.

„Dáša, tebe Tequilu?“ spýtala sa jej Marta, lebo ju dobre poznala a presne vedela, čo si vypýta. Dáša len prikývla, oči jej blúdili po strope, zjavne ani poriadne nevedela, ktorá bije. Dáša je notorička, pri tom má len o dva roky viac ako Marta, ktorá oslávila v lete päťdesiatku. Nepracuje, berie podporu a celý deň prechlastá. V krčme ešte nikto okrem nich dvoch a Marty nebol, tak si šla sadnúť Marta ku nim.

„Môžem?“ spýtala sa, chlap prikývol a odsunul jej stoličku a Marta si sadla.

„Na čo si ju sem takúto ožratú ťahal?“ spýtala sa ho Marta. On mykol plecami a Dáša sa pridala.

„Ja a a nie – som – o o opitá!“

„Málo nie.“ Povedala Marta.

„Ešte – j jednu.“ Vypýtala si Dáša ďalšiu Tequilu a posunula pohárik ku Marte. Tequila je u Marty pomerne drahá a zíde sa jej každý peniaz. No napriek tomu jej povedala, že by už nemala piť.

„DAJ – M MI – TÚ TEQUILU!“ zvýšila hlas na Martu. Marta šla za pult a naliala jej štamprlík.

„Už by nemala piť. Keď vstane Števo, tak mu poviem, nech ju zavezie domov. Ale je nedeľa, ten bude spať aj do dvanástej, ako zvykne.“ Povedala Marta a akoby naznačovala, aby ju domov zaviezol ten chlap.

„Veď ju hoď domov, aj tak už poriadne nevie o sebe. A pokojne sa vráť.“ Povedala mu Marta.

„Ja tu nie som na aute. A ako som sem šiel, tak som stretol Dášu tak som jej radšej povedal, nech sa ma chytí za plece.“ Povedal.

Je večer, sneh vystriedal už dážď so snehom, takže to v dedine robí len šarapatu. Z vedľajšieho mesta prišli hlavnú cestu, ktorá vedie pozdĺž celej dediny a rozdeľuje ju na dve polovice. V krčme je plno, dnes však Marta nezatvorí o desiatej, ale skôr. Okolo deviatej už chce mať prázdnu krčmu. Očakáva Jozefa s tou jeho ponukou, vie, že príde večer. Otvorili sa dvere a do krčmy vstúpila Lujza.

„Kde je Marta?“ spýtala sa prvého chlapa, ktorý jej prišiel pod ruku.  

„A čo ja viem? Poď si k nám sadnúť.“ Odpovedal jej. Dala mu ruku do jeho mastných vlasov a potriasla mu hlavou a šla si sadnúť k pultu. O chvíľu prišla Marta zo skladu.

„Čau Marti, kde tu máš dáke umývadlo? Hento prasa má také mastné vlasy, jak keby si tú gebuľu roky neumýval.“

„No jasné, poď.“ Povedala jej Marta a zaviedla ju k toaletám.

„Fuj, tam je smrad, niekto tam nasral, tak som to splachovala za neho.“ povedala Marte, keď sa vrátila už s umytými rukami. Marta pokrútila hlavou.

„Nemám čas kontrolovať ešte aj záchody. Mám tu toho veľa.“

„A čo tam nedáš aj dámske toalety?“ spýtala sa Lujza.

„Je tu väčšina chlapov a ženy sem poriadne ani nechodia, okrem Dáši, tá je tu varená pečená.“

„Tá Dáša?...“

„Tá. Presne tá.“ Odpovedala jej Marta.

„Inak ako? Chlapov je tu ako hríbov po daždi. Nehovor mi, že ti to nejde.“ Hovorí Lujza.

„Počuj, Lujza, prečo si Jožovi povedala, že som na tom zle? Prosila som ťa, nech držíš klapačku, s prepáčením. Nie, ty si to samozrejme vyklopiť musela.“

„Ale ja som to myslela v dobrom. Potrebuješ pomoc, nie?“ spýtala sa jej Lujza.

„Potrebujem, ale nie od Joža, chce za to niečo. Komu si to okrem neho povedala?“

„Iba jemu, veď má veľkú a bohatú firmu. Pre neho je to maličkosť.“

Marta pred hodinou zavrela krčmu, je pred desiatou hodinou. Niekto zaklope na dvere. Marta otvorí dvere a pred nimi stojí Jozef.

„Aj by som si sadol, ale mám strach, že by som si nemal kde sadnúť. Žije to tu.“ Ironizoval Jozef.

„Už je hodinu zatvorené. Tak som samé ucho. Počúvam tvoju ponuku.“ Hovorí Marta.

„Fajn, nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Chcem, aby si sa so mnou vyspala...“