Príbehy a život

„Čo budeme robiť v tej Ostrave?“ Spýtala sa Paťa. „Neviem. Zatiaľ budeme bývať u mojej kamarátky, kým si nenájdem nejakú prácu.“ „A nebojíš sa, že ťa tam nájde?“ „Nie, nebudem už dvíhať žiadne hovory z čísel, ktoré nepoznám. Budem v kontakte len s rodičmi, aj to len prostredníctvom mamy.“ „Ako jej chceš povedať, že už možno nikdy neprídeš domov? „Prídem. Keď zavrú toho debila.“ „Tak tú políciu na neho zavolaj!“ „Má tam známych. Som proti nemu úplne bezmocná.“ „A čím ťa vlastne vydiera?“ „Natočil ma, keď sa bili dvaja chalani a ja som jednému z nich rozbila na hlave fľašu. A teraz ma má v mobile a stále sa mi vyhráža, že keď nebudem robiť to, čo mi povie, tak pôjde na políciu a skončím vo väzení. A ja sa väzenia strašne bojím, podľa toho, čo som čítala, ako to vo väznici chodí. Radšej budem trpieť takto ako vo väzení.“ „Nemala si riešiť žiadny konflikt. Mala si odtiaľ zdrhnúť.“ „Lenže ten chalan sa bil s chalanom, ktorý mi pomohol.“ „Ako?“ „To ti poviem inokedy, nechcem teraz na to myslieť.“ Ešte chvíľu sa rozprávali o prostredí, kde chvíľu Andrea rozprávala a potom sa Paťa spýtala: „Ty nie si unavená?“ „Nie, a aj keby som bola, pri mojich myšlienkach nezaspím.“ „Tak ak ti nevadí, tak ja si zdriemnem. Keď budeme v stanici, tak ma zobuď. Síce to je len hodinka, ale aj to je niečo.“ Dala si do uší slúchadlá a otočila sa smerom ku stene kupé. Andrea si tiež ľahla a pozerala do stropu a rozmýšľala. O hodinu začal vlak brzdiť. Andrea zobudila Paťu. Tvrdo zaspala a tak sa jej ťažko preberalo. Zobrali si kufre a pár vecí a šli ku dverám. Keď vlak zastavil, vystúpili. Stanicu nepoznali, ale šli von, tak ako povedala Andrei kamarátka. Vyšli von z budovy, pobehali okolie stanice. Nikto ich tam nečakal.