Príbehy a život

„Počkajte!“ skríkla na ne mama. Andrea ostala zúfalá, že jej možno prekazila plány. Andrea šla zvonku ku oknu ku mame. „Nikam nejdeme, je v tom darček pre Patinu kamarátku.“ Pohotovo jej odpovedala Andrea. „Vážne? A čo také to je?“ „Poviem ti, keď prídem domov. Veľmi sa ponáhľame.“ „Ako myslíš. Ale aj tak sa mi to zdá zvláštne, že darček nesieš v kufri.“ „Áno, lebo by som ho nevládala niesť v ruke.“ „No potom mi o tom povieš.“ „Jasné.“ Odpovedala jej Andrea, pozdravila ju a šla k Pati. Keď zavreli bránu, Andrea si vydýchla. „Prečo toľko stresov za jeden večer?“ Spýtala sa Pati, vlastne to bola taká rečnícka otázka. Paťa mykla plecom. „Už som si myslela, že sa z toho nevymocem. A inak ďakujem, že si mi pomohla s tou mamou, sama by som to nezvládla. A chudera, teraz bude hľadať tvojho imaginárneho pavúka. To si mohla vymyslieť niečo iné.“ „Ale však čo? Aspoň nebude mať čas myslieť na to, ako si jej uprostred noci zdrhla.“ „Ale ten pavúk bol krutý, Pati!“ „Už to nechajme tak. Kedy nám ide nočný vlak?“ „O pol tretej. V Ostrave sme za dve hodiny.“ „A tá tvoja kamarátka?“ „Vidíš, ja som jej úplne zabudla zavolať. A teraz bude spať...“ „No nemáš inú možnosť, ako to skúsiť.“ Andrea zobrala telefón a vytočila ju. Telefón zvonil, ale nedvíhala. „Nedvíha?“ Spýtala sa Paťa. „Zvoní, ale nedvíha. Spí asi. Skúsim o pár minút.“ O chvíľu boli na stanici. Do odchodu vlaku im ostávala ešte viac ako hodina. „Čo budeme teraz hodinu robiť?“ Spýtala sa Paťa. „Volať Sise.“ a zasmiala sa. Šli si kúpiť lístky. Mali šťastie, lebo už o 10 minút až do rána do štvrtej bude pokladnica zatvorená. Keď si šli sadnúť do čakárne, tak jej opäť zavolala. „Áno?“ Ospalo zdvihla telefón. Andrea prikývla hlavou na Paťu a obidve sa začali usmievať. „Ahoj Sisa, to som ja Andrea.“ „Ahoj, čo potrebuješ takto v noci.“ Spýtala sa jej bez absolútnych emócii. „Tvoju pomoc.“ „Počúvam.“ „Vydiera ma jeden pasák a musím pred ním zdrhnúť čo najďalej.“ „Ku mne?“ „Áno, ku tebe, preto ti volám.“ „No jasné, to je predsa samozrejmé, aj keď neviem presne o čo ide.“ „Povieš mi, ako sa dostanem k tvojmu bytu?“ „Ja ťa pôjdem počkať na stanicu. Kedy prídete?“ „Okolo pol piatej.“ „Budem ťa tam čakať, vonku. Hneď, keď vyjdeš zo staničnej budovy von. Idem si ešte na chvíľu pospať, ak už nič nepotrebuješ.“ „Veľmi pekne ti ďakujem. Dobrú noc.“ „Ahoj.“ Zložila telefón. „Fúha, ešte že zdvihla.“ vzdychla si Andrea. „V najhoršom by sme si niečo v Ostrave našli.“ „Nemám zas toľko peňazí.“ „Tak by sme jej zavolali ráno.“ „Vidíš, to ma ani nenapadlo.“ „Aďa, Aďa, ja mám len dobré nápady.“ Desať minút pred príchodom vlaku šli na nástupište. V podchode boli dvaja feťáci. Nevšímali si ich. Zrazu Paťu chytil jeden z nich za ruku a zastavil ju.