Príbehy a život

„To čo máš tam!?“ spýtal sa jej.

„Kde?“ spýtala sa nechápavo Petra.

„Za čo tam máš tie peniaze?“ ďalej vyzvedal Tomáš. Petra sa obzrela dozadu.

„Jáj, toto?“ vytiahla zastrčenú papierovku, „to nič, to z diskotéky, stavila som sa s jedným chalanom, že mu zatancujem...“

„A to si tancovala na vysokých podpätkoch?“ neveriac sa jej spýtal.

„No a? Čo som na výsluchu?“ Povedala a zabuchla dvere do spálne.

Júlia šla ráno vyvenčiť psa do parku. Keď sa z neho vracala, Hanková vonku akurát trhala burinu.

„Dobré ráno.“ Pozdravila sa jej, pre istotu, aby nič nehovorila.

„Ako komu dobré, ja isto nemám dobré. To iba vy mladí neviete ešte, o čom je život, pre vás je všetko dobré.“

„Tak sorry.“ Povedala Júlia s ironickým podtónom.

„Ako?“ Spýtala sa Hanková, no odpovede sa už nedočkala, Júlia práve zabuchla vchodové dvere. Keď Júlia  vošla do bytu, na gauči bola Karolína s Tarom, smiali sa a bozkávali sa. Júlia sa tvárila, že nič nevidí, až kým nestrhol Karolíne tričko.

„Dobré ránko.“ Povedala Júlia po ceste do kuchyne.

„Áá, dobré.“ Odzdravila sa jej Karolína.

„My ho máme dobré.“ Doplnil Taro, Karolína sa zasmiala.

Petra sa vrátila oblečená len v tričku a krátkych šortkách. Hneď šla za Tomášom, ktorý sedel na gauči a len sa na ňu pozeral. Postavila sa na gauč a sadla si zozadu na Tomášov chrbát a chytila ho okolo krku.

„Neboj sa, som len tvoja.“ Povedala mu presvedčivo a zároveň tónom, akoby sa nič nestalo. Tomáš ju nakoniec chytil za ruky, miluje ju natoľko, že sa na ňu nedokáže hnevať a neodpustiť jej. Petra sa postavila, chytila ho za ruku a ťahala ho do spálne.

„Na uzmierenie.“ Povedala a hodila sa na posteľ.

Karolína si musela súrne odbehnúť z domu a Júlia ostala s Tarom sama doma. Taro sa vyvalil na gauč a požiadal Júliu, či mu nedá pohár Coly.

„Samozrejme.“ Odopovedala mu a doniesla mu ho do obývačky. Keď sa otočila a chcela ísť späť do kuchyne, zdrapil ju za ruku. Júlia sa prudko otočila a zľakla sa.

„Dúfam, že si svojej sestričke nič nehovorila.“

„Nie.“ Odpovedala mu a snažila sa mu vymknúť z rúk, no Taro ju držal ešte silnejšie.

„Lebo, keď áno, tak vieš čo...“

Júlia prikývla.

„Len sa ty nič neboj, všetko bude v poriadku, len Karolína sa nedozvie ani slovko.“ Povedal a pustil Júliu.

Po obede Petra znova odišla, tentokrát to mala namierené do mexickej reštaurácie. Pri vchode už hosteska s fúzami nestála. Šla rovno do Orefovej kancelárie. Zaklopkala svojimi nechtami a otvorila dvere.

„Nerušííííím?“ spýtala sa Orefa a usmievala sa na neho.

„Ty nikdy, Petruška.“ Odpovedal jej a ukázal na mäkké kreslo, na ktorom sa určite robilo niekedy aj niečo iné ako len sedelo.

„Čo by si rada?“ spýtal sa jej. Petra sa usmievala.

„Potrebovala by som od teba malú službičku.“