„Prosím?“ Vypúlila oči na Júliu.
„No, je mi to ľúto, ale ja som ti to povedať musela. Nechcem, aby sa moja sestra trápila.“
„Ale prosím ťa. Neverím ti ani slovo. To má byť akože pokus o vtip, hej?“ smiala sa Petra, nechcela si to pripustiť.
„Vyzerám, že si robím srandu?“ povedala Júlia, zároveň ju trápilo, že jej neverí a smeje sa.
„Prečo by som tomu mala uveriť?“
„Lebo som tvoja sestra? Komu inému máš veriť ako svojej sestre?“ spýtala sa Júlia.
„Ja tomu neverím. Sľúbil mi, že ma nikdy nepodvedie. A že som jeho jediná láska.“
Júlia nemala slov.
„Je mi ľúto, že mi neveríš. Dúfam, že pravda čoskoro vyjde najavo a keď vyjde, bude bolieť ale bude to pre teba lepšie.“
Tomáš pripravil večeru pre Petru, vlastne pre ich oboch. Všetko nachystal na stôl a vyhral sa s každým detailom, aby sa to Petre páčilo.
„Ty o robíš v tej kúpeľni toľko?“ zakričal. Petra neodpovedala. O chvíľu sa otvorili dvere, Petra bola namaľovaná, mala oblečené silonky a lodičky na vysokom tenkom podpätku.
„Ty si milá. Takto si sa nemusela obliekať na našu večeru.“ Usmial sa Tomáš a šiel ku Petre.
„Niečo už mám, Tomáško. Už musím odísť.“ Povedala s absolútnou pohodou.
„A to mi hovoríš len tak? Teraz? A vôbec, nie si oblečená nejako odvážne?“ spýtal sa jej, no odpovede sa už nedočkal. Petra zabuchla dvere a Tomáš ešte počul, ako podpätky klopkali, keď šla po chodbe.
Júlia šla s Karolínou domov. Vo vchode stála stará Hanková.
„Nočný kľud vám nič nehovorí, slečny?“ začala do nich rýpať.
„A čím vás rušíme? Sme ticho, ideme domov.“ Odpovedala jej Júlia.
„Ale čo tu budeš sa s touto starou naťahovať. Poď.“ Zdrapila Júliu za ruku a ťahala ju hore schodami.
„To je neskutočné,“ Pozastavila sa nad tým Hanková, „drzosť už nemá hranice.“
Karolínu už čokoľvek nevyprovokuje, v živote si prešla mnohými problémami a Hanková je pre ňu minimum. U Júlii má mierny obdiv, ako dokáže niekedy komunikovať s ľuďmi, ostro a odmerane.
„Takto to treba riešiť, čo sa tu budem zaťažovať so správkyňou, no nie?“ spýtala sa Júlii. Júlia prikývla a usmievala sa, toto sa jej na Karolíne páči. Júlia otvorila dvere, Taro sedel na gauči a pozeral televízor, rýchlo sa usadil.
„Ahoj, láska.“ Pozdravila ho.
„No konečne, už si mi chýbala. Ani nevieš ako.“ Karolína si šla k nemu sadnúť a cestou žmurkla na Júliu, v štýle vidíš, nič sa nedeje. Júlia sa šla do kúpeľne osprchovať, celá znechutená z toho, ako jej sestra nevedome trpí.
Petra sa vrátila ráno o šiestej, na pohľad unavená. Tomáš bol hore, myšlienky o Petre mu nedali spať.
„Ty si hore?“ Spýtala sa ho namiesto pozdravu.
„Som. Kde si bola? Spravím ti raňajky?“
„Nemusíš, zlatko. Už som jedla.“ Povedala. Tomáš sa prekvapene zatváril, zdvihol obočie a nemal slov.
„A kde si jedla? Kde si bola?“ spýtal sa, už si pripadal trápne, že to musí z nej ťahať. Petra sa usmiala, žmurkla na Tomáša a šla sa do spálne prezliecť. Ako sa mu otočila chrbtom, Tomáš zbadal na jej minisukni zastrčenú päťstovku.
Zároveň by som vás chcela poprosiť aj o komentár, či sa vám príbeh páči.
Komentáre