Príbehy a život

„Prosím ťa, nerob tu divadlo. Nemusí to počuť celá škola.“ Odpovedala jej, keď k nej rýchlo pristúpila. Potom jej mama stíchla.

„A budem kričať, keď robíš hlúposti. Kde si bola celú noc? Pýtala sa jej.

„To ťa nemusí trápiť. Bola som tam, kde sú ku mne milí. A vážia si ma.“ Povedala Lenka a pozrela sa na Štefana, že môžu do školy.

„Počkaj.“ Chcela zastaviť Lenku jej mama, no tá si ju nevšímala. Po chvíľke však zastala a vrátila sa ku mame.

„Ešte jedná vec. Na Vianoce so mnou nerátaj.“ Povedala naposledy a odišla. Jej mama nasadla do auta a pridala sa ku kolóne áut. 

Škola ubehla pomerne rýchlo, skončili ešte skôr, ako si mysleli. Po tom, ako opustil Štefan s Lenkou areál školy, sa zastavili.

„Kam chceš ísť?“ spýtal sa Lenky.

„Neviem. Vôbec...“ odpovedala mu netušiac, čo s ňou bude.

„Tak poď ku nám. Ale potom?“ pýtal sa.

„Vážne môžem ísť ku vám?“ potešila sa a Štefan prikývol.

„Ale nezáleží to celkom odo mňa. Vieš, že o všetkom rozhoduje moja mama. Ale neboj sa, ona s tým určite mať problém nebude.“ Povedal a usmial sa na ňu.  Pohli sa a šli na stanicu.

„A čo by si chcela robiť po škole?“ spýtal sa jej.

„Neviem. Ale mojim snom je Amerika. Len čo zmaturujem, pôjdem tam. Všetko som si už naštudovala, už mám aj prácu istú a ubytovanie k tomu zdarma. Akurát letenky si budem musieť zaplatiť. Zabookujem si však iba jednosmernú.“ Povedala a zasmiala sa.

„Vieš, že by to vôbec nebol zlý nápad? Tiež by som chcel ísť odtiaľto veľmi ďaleko. A kde že to máš pracovať?“

„V jednom hoteli začnem. Ako pomocný personál. A časom sa snáď dostanem vyššie. A plat je tam veľmi dobrý. Akurát musím zohnať peniaze na letenku. Ale mám na to ešte polroka.“ Povedala.

„No tak to ti závidím.“ Odpovedal na to Štefan.

„Nemáš mi čo. Ak nezoženiem peniaze, tak nikam nejdem. Pochybujem, že doma mi niekto na to dá.“

„Aj ja by som chcel ísť. Tak pôjdeme spolu, čo ty na to?“ Spýtal sa jej tak, aby to vyzeralo ako zo srandy, ale myslel to vážne.

„To by som bola veľmi rada, keby sme tam mali každý svoju prácu.“ Odpovedala mu a aj ona to myslela vážne.

Keď prišli ku Štefanovi domov, šli hneď za Martou.

„Ahojte.“ Pozdravila ich, keď ich zbadala a jej pohľad hneď smeroval hneď na Lenku.

„Ahoj, mami.“ Odzdravil ju Štefan.

„Dobrý deň.“

„Vieš, mami. Ten Lenkin problém doma sa ešte nevyriešil, mohla by u nás prespať ešte jednu noc?“ spýtal sa Marty. Marta ostala zarazená, lebo to nečakala ale bez váhania jej odpovedala.

„Samozrejme, že môžeš koľko len chceš, keď sú ti vaši takí roztatárení.“ Zavtipkovala Marta. Lenka sa usmiala.

„Ďakujem. Ale nebojte sa. Budem tu už len dnes. Zajtra večer už vypadnem. Chcem, aby ste mali Štedrý deň iba vy a Števo pre seba.“ Hovorila Lenka.

„To ani náhodou. Pokiaľ sú tie problémy u vás veľmi vážne, pochopiteľne s tebou rátame, len mi to musíš zajtra večer povedať, aby som sa vedela zariadiť.“ Utešila Lenku.

„Nie, naozaj. Budete už mať odo mňa pokoj.“ Usmiala sa na Martu Lenka.

„Tak čo? Ideme hore?“ spýtal sa Štefan Lenky a tá prikývla.

Keď vyšli hore schodami a zavreli za sebou dvere, Štefan ju hneď zasypal otázkami.

„Kam chceš ísť zajtra? Prečo nechceš byť s nami? Ja by som to veľmi rád uvítal.“ Pýtal sa jej nechápavo a potom nesmelo povedal: „Ja by som chcel byť... s tebou.“ Povedal a čakal čo na to Lenka povie. Tá sa usmiala.

„Už len preto, že Vianoce sú sviatok najbližších a ja som tu cudzia. Pôjdem na ubytovňu. Toľko peňazí mám. A neriešme to, prosím. Rozhodla som sa, že tu s vami na Vianoce nebudem.“ Povedala Števovi. Ten nevedel, čo má na to povedať, radšej nepovedal nič.

O poschodie nižšie zas Marta rieši problém s chlapmi, ktorí sa pobili zatiaľ, čo bola v sklade.

„Čo sa tu deje?“ pribehla v zápale bitky ku nim, keď počula krik.

„Drž hubu.“ Hovoril jeden z nich popri tom, ako sa bil s druhým.

„Prestaňte, lebo tu zavolám políciu na Vás.“ Pohrozila im. Nakoniec sa nejako upokojili a jeden z tých chlapov odišiel z krčmy. Cestou ešte z celej sily kopol do stoličky. Už len toto je to, čo Marte chýba.

„Tak čo, Martička?“ spýtal sa jej Jozef. Marta si ho ani nevšimla, z kadiaľ sa objavil.

„Čo tu chceš? Kedy uvidím tie peniaze?“ Spýtala sa ho podráždene.

„Uvidíš, uvidíš. Možno, keď vydržíš na Štedrý deň nepapať, tak večer uvidíš zlaté prasiatko a v ňom nejaké to prekvapenie.“ Uťahoval si z Marty.

„Ty ak my tie peniaze nedáš, tak...“ nedopovedala.

„Tak čo? Udáš ma? Alebo skončím tak, ako tvoj manžel?“ začal rýpať.  Marta sa nahnevala a ukázala na dvere.

„A vypadni.“ Vyhodila ho.

„Beztak som už na odchode. Dnes čakám doma krásnu návštevu. Budeme mať taký predvianočný...“ tentokrát ho prerušila Marta.

„Dobre, netrápia ma tvoje krásne návštevy. Daj si odchod, lebo ťa vyhodím aj vlastnými rukami-nohami.“ Hovorila už celá rozhnevaná Marta. Jozef sa naposledy zasmial a odišiel.

Večer už mala Marta dosť a tak začala ľudí vyháňať okolo deviatej. Ku podivu to nabralo rýchly spád a do dvadsiatich minút bolo v krčme už len ticho. Marta si vydýchla. Šla pozbierať zo stolov poháre. V rohu našla kaluž moču.

„Prasce nechutné.“ Povedala a šla zobrať handru. Poutierala to a snažila sa rozpamätať, kto tam sedel, no nespomenula si. Keď počul Števo s Lenkou, že dole je už ticho, tak zišli dole. Len čo otvorili dvere, Marta hneď na nich vybalila to, čo sa stalo pred chvíľou.

„Predstavte si, nejaké prasa sa tu vyšť*lo do rohu. Neskutočné. Človek má chuť plakať.“ Hovorila Marta.

„To je každým dňom horšie a horšie, čo si tí ľudia dovolia.“ Hovorí Števo a Lenka len krútila hlavou.

„Tak ako, Lenka? Už si sa predbežne rozhodla, či tu budeš alebo nie? Veď máš čas do zajtra, ja sa len tak pýtam.“ Pýta sa Marta.

„Nie, nie. Zajtra idem preč.“ Odpovie Marte.

„Kam preč?“ hneď sa spýta Marta.

„Na ubytovňu. Nebudem vás tu zaťažovať.“ Hovorí Lenka.

„Ale nás nezaťažuješ. V žiadnom prípade.“ Stále ju presviedča Marta.

„Ja viem, ale rozhodla som sa, že strávim Vianoce sama so sebou.

„Ako myslíš. Ale je mi to ľúto.“ Povedala Marta.

 Na druhý deň ráno šiel Štefan s Lenkou ku nej domov, aby si zobrala veci, čo si zoberie na ubytovňu. Marta už mala poloplnú krčmu, zatiaľ to však bolo bez problémov. Chlapi sa v nej správali slušne. V momente sa prudko otvorili dvere, do krčmy vstúpil Igor.

"To ty si sa postarala o ten guláš?"