Príbehy a život

„Akú informáciu?“ Spýtala sa jej Marta a neverila, čo by už len mohla Cucu pre ňu také dôležité mať.

„Dôležitú. Ten chlapík, čo som dnes s ním TO, tak on tu bol dnes so svojim kolegom, ktorý tu otvára krčmu. A boli si ťa pozrieť ako konkurenciu.“ Hovorí jej Cucu. Marta sa oprela o pult a prudko si vydýchla.

„Že ma to skôr nenapadlo. Dnes keď si odišla, sa ma pýtal, či by som krčmu nechcela zavrieť. Tak takéto plány on má.“ Hovorila Marta a Cucu jej prikyvovala.

„Čo budeš robiť?“ Spýtala sa Marty.

„To nevie ani ten najvyšší.  No budem sa musieť pokúsiť si udržať ľudí, vymyslieť nejaké zľavy a akcie.“

„Krčmu otvára pozajtra ráno.“ Hovorí jej Cucu.

Marta na to: „Nejako bolo, nejako bude.“

„Dúfajme, že bude tak, ako bolo.“ Dodá Cucu nakoniec. Marta prikývne.

„Už len toto mi chýbalo, bojovať s konkurenciou. Akoby som toho nemala dosť.“ Sťažuje sa Marta, aj keď vie, že úplne zbytočne.

„Tak dobre. Ja som ti prišla oznámiť len túto nepríjemnú správu. Som už nejaká unavená po tomto dni. Maj sa pekne, Marta a držím ti palce.“

„Dobre, Cu, pa.“ Pozdraví ju Marta a zavrie dvere. V duchu si pomyslela, že čo jej už len pomôže to, že Cucu jej drží palce.

Ráno Marta vylepila oznam, že krčma sa otvára o dve hodiny neskôr, ako zvyčajne. Potrebovala ísť do obchodu. Števo šiel už do školy a do otvorenia jej ostáva približne polhodinka, čo bez problémov stihne. Ako ide dolu dedinou, na každom kamennom stĺpe lampy vidí plagátik s nápisom, ktorý bije do očí: „Príďte na otváraciu guláš párty. Guláš dostanete zadarmo, je v cene veľkého piva, najlepšieho v dedine.“ Takto nepriamo sa dotýkal aj krčmy Marty. Marta mala chuť tieto plagáty všetky do jedného strhnúť zo stĺpov a hodiť ich do krbu – aspoň tam by boli na niečo užitočné. Marta otvorila dvere do obchodu a na rohožke si utrela topánky. Pokupovala základné potraviny, čo už doma chýbali a šla platiť. V obchode nikto nebol a tak to využila predavačka a prihovorila sa Marte.

„Tak ako ide krčma? Vraj to tam teraz zatváraš. Som počula.“ Hovorí jej predavačka. Marta sa na ňu pozrie a vyvalí oči.

„Prosím? To si kde toto počula?“ spýtala sa jej s údivom Marta.

„No ten majiteľ novej krčmy hovoril, že ty už krčmu zatváraš a máme šíriť informácie ďalej.“  Odpovedala jej predavačka.

„A ty si taká šibnutá, aby si mu zobala z ruky? To sú samé klamstvá toto.“ Vysvetľuje.

„Aha, no to som nevedela. A ja som to už dnes hovorila chlapom, čo tu boli kupovať nejaké fľaše.“ Povie jej predavačka.

„No tak to si milá, ďakujem. A teraz keď ti ja poviem, že krčmu neotvára, tak mi uveríš? Nie. Ja nechápem, ako si mu mohla toto zožrať. On si zrejme vyberá také,“ zastaví sa, prehltne a dopovie: „ako si ty.“

Marta zaplatí a celá naštvaná hneď na začiatku dňa odchádza domov otvoriť krčmu.

Deň ubehol Marte pomerne rýchlo a prišiel už večer. Ešte necelá hodina a Marta zatvára. Vyháňať chlapov začne nejakú polhodinu pred zatvorením. Otvoria  sa dvere a do krčmy vstúpi nízky bradatý šedivý chlap, ešte nižší ako Marta. Je pri tele, brucho má poriadne. Zabuchne dvere, že sa Marte otrasie pult, nemá v rukách príliš veľký cit.

„Ale dávaj pozor, Viktor.“ Kričí na neho Marta.

„Martička. Tak som tu zas.“ Povie Viktor, keď sa objaví v krčme asi po dvoch týždňoch.

„Už som myslela, že ta vystrelo.“ Sranduje Marta.

„Mňa???“ Spýta sa svojim prefajčeným hlasom a ukáže rukami na seba.

„Teba.“ Zdôrazní mu Marta.

„Mňa nevystrie ešte dobrú dekádu rokov. Ja mám tvrdý koreň.“ Hovorí takým tónom, ako by to vysvetľoval dieťaťu. 

„A kdeže si bol?“ spýtala sa ho Marta.

„Ale chorý som bol, prepadla ma tá pliaga. Chrípka. Dvadsať rokov som chorý nebol a teraz ma toto chytilo. Najhoršie je, že som si nemohol ani šupnúť nejaký ten frťan kvôli liekom. Ale cigaretky som poctivo  fajčil.“

„Ach bože, Viktor. Vieš ako ti to škodí? Veď ty vyfajčíš viac ako krabičku denne.“ Počuje ho zbytočne Marta, skôr mu dáva otázku, na ktorú nečaká odpoveď.

„Fajčím odjakživa. A vidíš, som tu. Vitálny, zatiaľ.“ Hovorí jej a Marta sa usmieva a popritom krúti hlavou.

„Viiiiktor.“ Ozve sa niekto v strede krčmy. Viktor sa otočí dozadu a vidí, ako ku nemu prichádza jeho priateľ.

„Dve slivky na začiatok.“ Pýta si od Marty Viktorov priateľ.

„Martička moja jediná, tak ja idem trochu pokecať so starými známymi. Nechám ťa tu samu.“

„Dobre, dobre, Viktor. Ale nie dlho. Nie že sa rozvyprávaš, lebo ty si toho schopný. O chvíľu záverečná  a domov.“ Viktor jej prikývne a keď sa usadil, stratil sa medzi hlavami chlapov.

Marta zatvorila krčmu, je pol jedenástej. Števo práve dokončil projekt a keď už počul, že je dole ticho, tak zišiel dole.

„Ahoj.“ Pozdravila ho Marta. Števo jej odzdraví a radšej sa ani nepýta, ako sa mala, lebo presne vie, akú odpoveď by dostal.

„V škole nič nové?“ Spýtala sa Marta.

„Všetko po starom. Nech sú už konečne tie Vianočné prázdniny. Ale nejaký som unavený a keď tu hentí húkajú, tak sa nedá spať ani cez tie tri zavreté dvere. Pôjdem si pomaly ľahnúť, tak dobrú noc.“ Odpovedal jej a rozlúčil sa s Martou.

„Samozrejme, choď. Dobrú noc.“ Odpovedala Marta. Marta začuje ako niekto klope na dvere a vopred tuší a zároveň sa obáva, kto to je. A nemýlila sa. Keď otvorila, stál tam Jozef.

„A som tu, Marta. Určite si ma čakala netrpezlivo včera.“ Začne, no Marta ho preruší.

„To vieš...“

„Včera som nemohol, mal som doma peknú mladú slečnu. Ale teraz sa teším na teba. Tak ako, teraz buď pôjdeš so mnou ku mne domov alebo aj pokojne tu...“

„Tu nie. Je tu Števo.“ Preruší ho Marta.

„Tak buď pôjdeš so mnou domov a peniaze sú tvoje alebo nepôjdeš a skrachuješ.“

„Ako si tým môžeš byť istý, že skrachujem?“ spýta sa Marta.

„Lebo som. Tak ako si sa rozhodla? Odpoveď. Tri... Dva... Jedna... HOVOR!“

„Ani som netušil, že si taká perfektná pod tou sukňou.“ Hovorí Igor Cucu, keď si zapína opasok. Cucu sa usmiala a zatvárila sa spôsobom, že nad čím váha.

„Dáme si pohárik?“ Spýtala sa Cucu Igora.

„S tebou vždy.“ Odvetil jej.

„Ako vidím, guláš navarený.“ Povedala popri tom ako sa pozerala na platňu, na ktorej boli štyri rovnaké hrnce plné gulášu.

„Zajtra ráno by som to už nestihol. Otváram o jedenástej.“ Povedal jej. Zobrala do ruky fľašu a šla naliať. Využila príležitosť, keď sa Igor otočil od nej preč.

„Tak môžeme si pripiť naaa...“ Začala Cucu a nenapadlo ju, na čo.

„Na nás a na našu spoluprácu.“ Dopovedal. Cucu sa na neho usmiala a v jej pohľade sa neskrývalo len to, čo navonok videl Igor – radosť zo spolupráce.