Príbehy a život

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Hostinec, 13. kapitola

Prečítajte si, prosím, a zanechajte komentár. Budem rada. ;)


13. kapitola
M E D Z I   S V I A T K A M I

„Tak kto to je?“ spýtala sa ho Lujza.

„Môj kolega. Dosť často tu býval, mohlo mu zašvitoriť a tak... Nenávisť, a podobne.“ Domnieval sa.

„No každopádne to tu máš veľmi útulné.“ Vychvaľovala Igorovu krčmu.

Marta má poobede plno, chlapi v krčme sa videli po Vianociach, ani jeden z nich poriadne do krčmy nechodil, aj keď na návštevnosť krčmy si Marta sťažovať nemohla.

„Jedno pivo, ty stará ku*va.“ Vypýtal si jeden z chlapov. Marta ho ešte v krčme nevidela, bol tu nový. Väčšinu chlapov, čo k nej pravidelne chodia, už pozná.

„Kto som?“ spýtala sa ho zvýšeným hlasom.

„No nalievaj, nalievaj a nezdržuj.“ Nervózne povedal.

„Pozrite sa, ja Vám nič nie som povinná. Vypadnite.“ Povedala mu a ukázala na dvere. Chlap sa otočil smerom ku stolom a nahlas začal hovoriť.

„Počujete? Táto ku*va ma vyhadzuje.“ Skríkol na celú krčmu a zahanbená Marta čakala, čo sa bude ďalej diať. Jeden pripitý chlap ani nevedel, kde je sever a začal sa smiať, pričom v miestnosti bolo hrobové ticho. Postupne sa však každý začal rozprávať a Marta bola z toho úplne rozhodená. Nakoniec si aj ten chlap ku niekomu prisadol a pokým neodišiel, Marta pokojná nebola.

Večer šiel Števo s Lenkou do ich obľúbenej pizzerie. Vlastne Lenkinej, ona bola tá, ktorá Števa zavolala von. Sedeli pri stole, už si objednali pizzu, keďže sa nezhodli na jednom druhu, objednal si každý svoju, len polovičnú porciu.

„Tak ako rodičia? Už sa to nejako ustálilo?“ spýtal sa Števo.

„Ale hej,“ odpovedala Lenka, nechcela sa k tomu nejako veľmi vyjadrovať a zaťažovať okolie, „už nejako áno. S otcom sa vôbec nebavíme, vyhovuje to ako mne, tak aj jemu. A s mamou len to najnutnejšie. Beriem to, žiaľ, len ako prechodnú stanicu a nie ako domov.“ Dopovedala.

„Prechodnú stanicu?“ spýtal sa nechápavo Števo.

„Presne tak. Veď vieš s tou Amerikou, ale tá ponuka predošlá už neplatí. Dozvedela som sa, že ten hotel skrachoval.“ Povedala.

„Fúha.“ Začudoval sa Števo.

„Ale neboj, už to mám všetko vyriešené. Mám podobnú prácu, síce v kuchyni reštaurácie, ale aspoň niečo. Firma mi preplatí letenku a potom mi to bude postupne odrátavať z platu, čo je veľmi dobre. Za pár mesiacov to je splatené.“ Hovorila a pritom bola ten najšťastnejší človek na svete. Števo však taký šťastný nebol, je do Lenky zaľúbený a veľmi ho raní, že odchádza preč.

„Takže to máš isté...“ povedal a nasilu sa usmial. Lenka s radosťou prikývla.  Potom si vyložila na stôl maličkú kabelku a vytiahla z nej malú obálku a v nej letenky. Števo nemal chuť pozerať sa na to.

„Letím z Viedne rovno do Chicaga. A vidíš tam smer naspäť?“ pýtala sa ho s veľkým natešením. Števo pokýval hlavou.

„Presne tak, je len jednosmerná.“ Hovorila.

Na druhý deň ráno už bola polovica dediny v smútočnom oblečení. Dnes je pohreb zosnulej Dagmar, v dedine známej aj pod prezývkou Bordová Tequila. Pred domom smútku už hrala dychovka a v predných radoch sa ozýval len plač najbližších. Marta dnes výnimočne zatvorila krčmu na poldňa.

„Tak čo Marti, ako ide život?“ spýtal sa potichu Viktor Marty.

„V rámci možností. Včera som mala plno, dnes som zatvorila.“ Odpovedala mu.

„To je jasné, veď pohreb si to priam vyžaduje. Mal som ju celkom rád. Kedysi bývala s ňou sranda.“ Pokračoval Viktor.

Po asi trištvrte hodiny pohreb v dome smútku skončil a nasledovala smútočná hostinca. Kar sa konal u Igora v krčme. Ten usporiadal stoly špeciálne tak, ako sa to robí pri rôznych udalostiach alebo oslavách, v tomto prípade pri smútočnej hostine. Stretla sa tu celá rodina po nebohej Dáši. Jej dve deti sem neprišli.

„Prečo tu nie je Jano s Jurom?“ spýtala sa Marta, keď pohľadom hľadala jej synov. Lujza, ktorá sedela oproti nich, mala hneď odpoveď.

„A čuduješ? Deti jej zobrali, kvôli tomu v akom prostredí vyrastali. Takú matku by nechcel nikto.“ Hovorila. Marta sa zároveň pozerala po krčme, vôbec sem nechcela ísť, ale Viktor použil jeho talent prehovárať a tak ju zlákal.

„A ty si daj odchod, ty sviňa.“ Povedal Igor, keď prišiel pri Martu. Okamžite sa postavila a odišla odtiaľ. Viktor šiel za ňou.

„Počkaj, počkaj.“ Zastavoval Martu, ktorá pridala do kroku a doslova utekala z Igorovej krčmy preč.

„Nenechám sa takto ponižovať. Ja som sem vôbec nechcela ísť. To ty za to môžeš za všetko, ty si ma tam prehováral.“ Chrlila Marta. Viktorovi prišlo smiešne, ako sa Marta rozčuľuje.

Števo prišiel z karu hneď domov. Odišiel odtiaľ hneď, ako to bolo možné. Našiel si doma tri neprijaté hovory od Lenky. Zavolal jej.

„Prosím?“ Zdvihla Lenka.

„Prepáč, nemal som mobil po ruke, bol som na pohrebe, veď vieš, bola si tam vtedy.“

„Hej, hej, jasné. Ja len... či by sme dnes nešli von.“ Spýtala sa ho.

„Môžeme, tak kde a kedy?“

„Tak môžeme ísť na čaj, ešte sa bližšie dohodneme. Môžeš prísť o šiestej pred náš panelák? Budem ťa tam čakať.“ Navrhla.

„Jasné.“ Odpovedal, potom zložil a premýšľal, či náhodou nemá Lenka pre neho zase ďalšiu „skvelú“ novinku. Ale už je pevne rozhodnutý, že jej povie, čo ku nej cíti.

Keď postupne z karu všetci poodchádzali, ako posledná ostala v krčme Lujza.

„Ja len dúfam, že to kura nebolo pokazené. Lebo som zjedla aj tri porcie.“ Hovorila.

„Neboj sa...“ Povedal Igor Lujze a tá ho hneď prerušila.

„Tykáme si?“ spýtala sa ho, viac menej si ho len doberala.

„Pardón.“

„Ale nie, čo nie je, môže byť.  Takže pokojne si tykajme. Lujza.“ Podala mu ruku.

„Igor.“

„Super. Veď ľudia ako sme my dvaja, by si nemali medzi seba stavať prekážky. Ja ti zistím potrebné informácie od Marty a spoločnými silami ju zložíme na kolená. Potom ja jej ich ešte finálne dorazím.“ Navrhla a Igorovi sa to pozdávalo.

„Som na dôchodku, mám čas na všetko, na všetkých.“ Povedala.

„To by som nepovedal. Vyzeráte minimálne o 15 menej.“ Lichotil jej.

„Síce mám 62, ale v určitých oblastiach, vieš akých,“ šepkala, „som lepšia ako ty.“

„Tak ja mám o 30 menej.“ Odpovedal jej. Ona ho chytila za ruku a zatiahla ho do skladu.

Keď sa stretla Lenka so Štefanom, šli do čajovne. Usadili sa, Lenka si dala dole kabát a Števo ho aj so svojou bundou odniesol na vešiak, ktorý je pri dverách. Objednali si čaje, obsluha im ho doniesla. Števo si odpil zo svojho čaju s punčovou príchuťou a začal.

„Vieš, Lenka. Pravdupovediac som uvítal toto naše stretnutie. Chcem ti povedať...“ Povedal a zastavil sa. Lenka mu mimikou tváre naznačovala nech pokračuje.

„Chcem ti povedať... Že k tebe cítim niečo viac, ako len priateľstvo.“




Ak ste si túto časť prečítali, bola by som rada, ak by ste mi tu napísali komentár, či sa Vám táto časť páčila, poprípade aké máte pripomienky. Ďakujem.

Ak Vás zaujímajú postavy tohto príbehu, kliknite SEM.

Ďalšia kapitola príbehu (štrnásta) s názvom " Silvester " tu pribudne vo štvrtok 17. októbra.

Predošlé časti: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12

Príbeh: Hostinec pri potoku | stály odkaz

Komentáre

  1. ------
    Super! Už som čakala kedy sa odváži jej to povedať, ale som zvedavá či Igor príde na to, kto je za tým všetkým stojí.
    publikované: 16.10.2013 18:03:44 | autor: GssGr (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. odpoveď
    Všetko, čo si teraz napísala, sa určite dozvieš v posledných dvoch častiach, s tým, že zajtra je predposledná kapitola, ak stihnem napísať. Finále príbehu by malo byť v piatok a posledná kapitola bude zrejme podstatne dlhšia ako zvyknú byť tieto. :))
    publikované: 16.10.2013 18:15:05 | autor: zo-zivota (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014