Príbehy a život

12. kapitola

Lenka hneď chytila Števa za ruku a v ňom to vyvolalo úžasný pocit, ktorý však vzápätí prebil ten negatívny pri pohľade na igelit. Podišli bližšie, spomedzi dav zvedavých ľudí. Zrazu sa vynorila Marta a rýchlo sa k nemu rozbehla, aby ho objala. So slzami v očiach ho vystískala.

„Už som sa zľakla, že si to bol ty.“ Povedala mu.

„Preboha, mami. Prečo by som to mal byť ja? Veď som ti hovoril, že idem preč z dediny.“ Upokojil ju. Marta bola šťastná a zostala pri Števovi. O chvíľu prišlo čierne pozdĺžne auto – pohrebné. Keď ho Marta videla, prišlo jej nevoľno a podlomili sa jej kolená.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Števo.

„No úplne nie som. Pripomenula som si otca, veď vieš...“ Povedala a už nepokračovala.

„Čo sa tu stalo?“ počuli, ako sa niekto pýta prefajčeným hlasom. Hneď vedeli, že to bol Viktor. Marta sa otočila a naznačila mu, aby šiel pri ňu.

„Neviem. Čakáme...“ odpovedal mu Štefan a Lenka sa len mlčky prizerala.

„A na čo čakáte?“ vzápätí sa spýtal Viktor.

„Tiež neviem,“ Odpovedala Marta, „navrhujem, aby sme šli ku mne na panáka.“ Všetci štyria sa vybrali ku Marta do krčmy, keď ich dobehla Lujza.

„Čo, Lujza? Aj ty ideš s nami na panáka?“ spýtala sa Marta, no snažila sa jej jemne naznačiť, že po jej zrade už nie je u nich vítaná.

„Nie, nie, nie. Možno by Vás mohlo zaujímať, kto bol pod plachtou.“ Povedala im. Marta nič neodpovedala, no hlavou jej dala signál, aby šla s nimi. Keď prišli dovnútra, oni štyria si posadali na barové stoličky, Marta šla po fľašu. Lenka mala chuť zapiť hlavne Vianoce, nie len túto smrť.

„Tak to vyklop, Lujza.“ Povedal Viktor.

„Bola som to ja, čo som volala záchranka. Lebo som ju našla, žiaľ nebolo pomoci.“ Začala rozprávať Lujza.

„A kto to teda bol?“ spýtala sa Marta a s ňou všetci pozerali na Lujzu s očakávaním, kto to je.

„Dáša.“ Povedala a všetci ostali ticho. Viktora začal chytať smútok: „Bor... Bordová Tequila?“ spýtal sa.

„Áno, bola to ona. Našla som ju ležať v potoku pri ceste. A to som šla na obed ku Evičke. A cestou som ju zbadala. Hneď som vedela, že je to ona podľa tej desaťročnej ružovej čiapky.“ Popísala situáciu Lujza. V miestnosti zavládlo ticho, Marta porozlievala do pohárikov a všetci si štrngli.

„Musela tam ležať už dlho. Určite šla opitá a spadla do potoku. Žiaľbohu, zamrzla.“ Pokračovala Lujza. Ostatní len ticho prizerali a mali stiahnutý žalúdok.

„Tak aspoň si ju videla prvykrát s bledou tvárou, čo? To ona bola vždy ako rajčiak.“ Snažil sa odľahčiť situáciu Viktor. Marta sa letmo usmiala. Po asi dvadsiatich minútach šiel každý domov, s tým že Marta znova otvorila krčmu a Števo šiel s Lenkou hore do svojej izby.

Dnes je Druhý sviatok vianočný, obchody sú stále zatvorené a pomaly sa z domov začína strácať vianočná výzdoba. Väčšina si však výzdobu ešte necháva až do nového roku. Pre iných sviatok, pre Martu už bežný pracovný deň. Krčma plná, do krčmy však zavítal Viktor.

„Zdarec, Marti. Tak čo, ako? Zmierená už ako tak?“ spýtal sa jej.

„Ale aj áno. My sme s Dášou zas kamarátky nikdy neboli, to, že sme sem-tam prehodili nejakú reč, ešte neznamená, že sme mali medzi sebou kamarátsky vzťah.“ Odpovedala Marta.

„To máš pravdu, každopádne je to veľmi smutné. Že zomrela práve takto.“ Povedal Viktor.

„To je ľúto aj mne. Ale ona si vybrala takýto život. Pokiaľ viem, pije už minimálne pätnásť rokov, nevedela sa vyrovnať so smrťou svojho otca. Takže v tomto ju dosť chápem, ale tak ja mám Števa, ona nemala žiadne deti. Kedysi mi hovorila, že nemohla mať. Potom jej muž zbalil caky-paky a odišiel za hranice. Toto ju ešte viac dostalo a začala piť ako dúha a už sa v tom len a len utápala.“ Hovorí Marta.

„Viem, viem. To si pamätám, ešte Lujza to hovorila v nedeľu, keď sme boli po omši u nej na návšteve.“ Odpovedal Viktor a Marta pokrútila hlavou. Otvorili sa dvere, do krčmy prišiel Jozef.

„Sevas Jožko.“ Pozdravil ho Viktor a Marta zatínala zuby. No čo, každý by si navonok pomyslel, aký je Jozef nezištný a hlavne čestný človek. Podali si ruky.

„Môžem ťa poprosiť? Choď tam ku chlapom si zatiaľ prisadnúť, potrebujem si s Martou pokecať.“ Povedal Viktorovi a mrkol po nej okom, Marta po ňom zazerala. Viktor sa zodvihol a šiel si prisadnúť tam, kde bolo voľné miesto.

„Tak čo, chrobáčik? Páčil sa ti dáreček?“ spýtal sa posmešne Marty. Vnútri nej to však už začínalo čoraz viac a viac vrieť a hrozilo, že vybuchne.

„Ten kahanec si si mohol odpustiť.“ Povedala mu a Jozef sa zasmial. Keď videla Marta, ako sa smeje, mala sto chuti mu ten pohár vraziť do hlavy.

„A korunky? Zišli sa, čo?“ Povedal.

„Chceš ich aj naspäť?“ Spýtala sa ho. On jej nič neodpovedal, no zasmial sa.

„Pravdaže,“ odpovedal, „hádam si nemyslíš, že to je len zadarmo. Dáme takú tarifu, že za sexík 10 eur. Dobre?“ navrhol posmešne Jozef a užíval si Martin zdesený výraz.

„Si normálny?“ spýtala sa ho, „to by som sa s tebou prespala na druhý svet.“ Odpovedala mu Marta.

„Nuž, máš čas do konca januára. Ak nie, prídem sem a pretiahnem ťa až ti príde zle.“ Povedal, postavil sa a odišiel z krčmy. Martu to dosť ponížilo a celý deň sa nad tým trápila.

Na druhý deň ráno Marta otvorila krčmu až o dvanástej, pretože so Števom dávali dole žiarovky z ihličnanu pred ich domom. Je po Vianociach, po období pokoja a rodinnej súdržnosti, oddych a podobne. To všetko je preč, Martu čaká ďalší dlhý rok, Števa posledné mesiace školy a maturita. Lenku to isté. Obidvaja majú ešte necelé dva týždne prázdniny, dnes sa dohodli, že pôjdu  spolu von.

Je večer, u Igora v krčme je už málo ľudí po tom, ako sa po dedine roznieslo, že navaril pokazený guláš. Zvedavá Lujza prišla do krčmy za Igorom a usadila sa pri krbe. Igor, keďže ešte nemal peniaze na zamestnávanie personálu, robil čašníka aj krčmára v jednom, tak ako aj Marta. Prišiel ku Lujze, spýtal sa jej, čo chce. Lujza v podstate nič nechcela, len prišla na výzvedy.

„Sadni si ku mne, šuhaj.“ Povedala mu a Igor si sadol.

„Nejako málo ľudí tu máš, počúvaj. Asi to je tým, čo sa hovorí o tebe po dedine.“ Začala podrývať Lujza.

„Mám, mám. Ale to sa časom vytratí. Dám nejaké akcie a ľudia prídu. Chce to len čas.“ Odpovedal jej Igor.

„A vieš kto to bol?“ spýtala sa ho.

„Mám jeden tip.“