Príbehy a život

Keď prišla ubytovaná žena v strednom veku do spoločných spŕch, naskytol sa jej smutný pohľad. Lenka čupela, bola opretá v kúte a celá sa klepala a nemala silu ani plakať.

„Čo sa vám stalo?“ spýtala sa jej žena a pribehla ku nej a začala ju utešovať.

„Nič, som v po... poriadku.“ Vydala zo seba Lenka.

„Na ktorej izbe ste ubytovaná?“ spýtala sa Lenky, potom jej pomohla postaviť sa. Prehodila jej osušku a šli na Lenkinu izbu. Žena postavila vodu na čaj a šla Lenke po nejaké oblečenie.

„Ďakujem, už môžete ísť. Už som v poriadku.“ Hovorí Lenka.

„Keby ste mi povedali, čo sa Vám prihodilo, tak by sme mohli nájsť nejaké riešenie.“ Snažila sa presvedčiť Lenku, aby jej povedala, čo sa stalo. Lenka pokrútila hlavou, snažila sa pousmiať a povedala, že môže pokojne odísť.

Dnes nadišiel čas vianočný. Je Štedrý deň. Deň, keď majú byť rodiny pokope, každý má byť oslobodený zo všedných starostí. Dnes tomu tak je aj u Marty doma. Síce sa nedá hovoriť o pokojných Vianociach ani zďaleka, pretože obidvaja by si najradšej predstavili otca, ako chodili do lesa so Štefanom na Štedrý deň ráno do lesa odpíliť nejaký malý smriečik a potom ho ozdobovali. Marta varila vianočnú kapustnicu. Vždy keď nadišiel Štedrý večer, všetci sa stretli pri stole a rozprávali sa. Bol to príklad rodiny, akú si každý predstavuje. Dosť, povedal si Štefan a šiel na povalu po umelý vianočný stromček, ktorý Marta kúpila asi mesiac dozadu vo vianočnej akcii. Niet nad živý stromček, ale Martu s pílkou v ruke si nevedno predstaviť. Štefan by aj vedel, čo s tým, akurát by mu to nahrnulo kopu myšlienok.

Lenka sa zobudila na obed, musela si dať tabletku na spanie, ale sčasti už strávila predošlý večer. Dnes sú každopádne najsmutnejšie Vianoce jednak pre Lenku, ale aj Štefana s Martou. Ten má však výhodu, že môže Vianoce stráviť spoločne s jeho najbližším človekom – jeho mamou. Lenka chvíľami ľutuje, že nešla na Štedrý deň ku nim, aby sa teraz necítila tak osamelo. Ale už je neskoro, Marta už s ňou neráta.

Dnes Marta krčmu neotvorila, aj keď to mala pôvodne v pláne. Nakoniec tak neurobila, pretože chcela byť aspoň jeden deň v roku celý deň so svojim synom. Štefan práve doozdoboval stromček.

„Tak, môžeš sa ísť pozrieť. Už hotovo.“ Zavolal na Martu Štefan tesne po tom, čo zapojil do zástrčky vianočné svetielka, ktoré má Marta už minimálne 15 rokov. Marte sa tak vykúzlil na tvári úsmev a spomenula si na to, ako so svojim mužom, Štefanovým otcom, kupovali svetielka v obchode. Štefan bol ešte maličký a bol to práve on, ktorý ukázal práve na tieto, keď mu dávali vybrať spomedzi troch.

„Nemá jedinej chybičky. Ten stromček je úžasný. Dúfam, že Ježiško donesie kopu darčekov, čo?“ zavtipkovala Marta.

„No keď je takýto vysvietený, tak ho nájde určite.“ Doplnil Štefan.

„Stromček je peknučký, ale zapneme ho až večer, dobre? Aby to zbytočne nežralo elektrinu.“

„Jasné.“ Povedal Štefan a šiel ku stromčeku vytiahnuť svetlá zo zásuvky. Obidvaja začuli klopot. Niekto zaklopal na dvere, dosť hlasno. Marta šla schodmi dole ku vchodu do krčmy. Otvorila a do nôh jej narazila hlava. Na zemi sedela Bordová Tequila a klopala hlavou.

„Dnes otvorené nemáme.“ Povedala rázne.

„A...ale...“

„Žiadne ale. Choď domov. Aj tak neviem, ako si sa sem dostala, veď ty si úplne na mol. Padaj domov.“ Povedala a zavrela dvere. No po chvíli jej to nedalo a vrátila sa otvoriť dvere, vonku je zima a Dáša tam stále sedela. Marta zavolala svojej kamarátke, ktorá býva na konci dediny, aby prišla po Dášu na aute a odviezla ju domov. A tak sa aj stalo, do dvadsiatich minút už Dáša ležala pod stolom v obývačke svojho domu. Aspoň však bola doma.

Lenka zobrala do ruky telefón a zavolala Štefanovi. Pred tým si však našla 17 neprijatých hovorov od mamy. Prevrátila očami a vytočila Štefanovo číslo.

„Prosím?“ povedal Števo, keď zdvihol.

„Ahoj, tu je Lenka. Ja som ti chcela popriať tie najkrajšie Vianoce, hlavne veľa zdravia potom v novom roku.“ Zaželala mu. Štefan sa usmial a neskutočne ho jej telefonát potešil.

„Ahoj, ďakujeeem. Aj tebe to isté. Nie isté, ešte lepšie a ešte viac zdravia.“ Týmto potešil aj Lenku a konečne sa usmiala.

„Tak ďakujem.“ Povedala a potom nastalo chvíľku ticho. Štefan sa jej už ani nepýtal, či nechce ísť ku nim, keďže pred tým sa tomu dosť bránila. V kútiku duše však Lenka čakala, že zavolá, aj keď vedela, že sa tak nestane.

Poobede zvonil na dvere Jozef. Marta si myslela, že to zas bude nejaký ožratý, tých má už dosť. A tak poslala dole Štefana.

„Čau Števko, toto som ešte zabudol. Toto je tiež darček, dá sa povedať, váš spoločný.“ Podal mu ho do Štefanovej ruky a poprial šťastné a veselé obom, nechal pozdraviť Martu. Števo vyšiel hore.

„Bol tu Jozef.“ Povedal.

„Jozef?“ spozornela hneď Marta, „čo tu chcel?“

„Iba zaželal pekné Vianoce a odišiel. Pozdravuje ťa.“ Povedal.

Večer už zavládla u Štefana s Martou vianočná atmosféra. Bola pustená televízia a práve bežala rozprávka Perinbaba a tak sa po celom byte ozývala tá krásna hudba. Marta akurát dopekala kapra, zemiakový šalát sa už chladil v chladničke. Varí ho výborný, jej manžel si ho vždy pochvaľoval a po dedine roznášal, aká je Marta vychýrená kuchárka. Štefan využil príležitosť Martinho pobytu v kuchyni a spomenul si na darček od Jozefa. Rozmýšľal, čo v ňom môže byť. Dal ho k ostatným darčekom pod stromčekom. Tento rok sú však Vianoce u nich o čosi chudobnejšie ako minulý rok, ale aj tak Vianoce nie sú o darčekoch, ale o rodine a pokojnej atmosfére. A to určite u Marty doma je, aj keď by si obidvaja vedeli predstaviť Vianoce inak.

„Už je čas večere.“ Povedala Marta popri tom, ako niesla hrniec kapustnice na stôl. Štefan predtým pekne prestrel, má vkus. Posadili sa, popriali si pekné sviatky a nabrali si kapustnicu.

„Takto pred rokom sme tu ešte sedeli traja, teraz je tu už len prázdny tanier.“ Hovorí Marta a Števo len prikývne. Marta si všimla, že by o tom najradšej nehovoril a tak rýchlo zahovorila.

„Chutí?“ spýtala sa ho.

„Ako každý rok. Je bezkonkurenčná.“ Pochvaľuje si polievku Števo a Marta sa poteší. V televízii obidvaja začuli úvodnú zvučku rozprávky Mrázik, ktorá je pre Vianoce nerozlučiteľnou. Obidvaja tak akosi zrýchlili tempo jedenia, aby si mohli ísť ku nej sadnúť. Pred sebou však mali ešte druhé jedlo, kapra a zemiakový šalát a, samozrejme, aj rozbaľovanie darčekov. Keď dojedli rybu, obidvaja sa presunuli k stromčeku, presnejšie povedané pod stromček.

„Tento je pre teba.“ Ukázala Marta na darček. Bol to sveter pre Štefana.

„A tento je zas pre teba. Je od Jozefa.“ Povedal. Marta sa zarazila, ale nakoniec si darček rozbalila. Bola to krabička od liekov. Marta sa kyslo zatvárila a Števo sa zasmial, lebo mu to prišlo smiešne. Marta chápala, prečo sa smeje, ale bola rada, že Števo o ničom nevie.

„A ešte jeden darček od neho. Pre nás vraj.“ Marta ho chytila do ruky. Bol zabalený v modrom papieri so snehuliakmi a bol valcovitého tvaru. Martu napadlo sa pozrieť do krabičky od liekov a rozbalila aj druhý, valcovitý darček. Obidvaja so Štefanom ostali nemilo prekvapení.